Nemám rada tieto tiché oblasti, kam sme sa práve dostali. Sme tu obaja, usmievame sa na seba, rozprávame sa, počúvame, no všetko je to nútene pokojné. Najradšej by sme sa asi pobili, vyvrieskali si do očí všetko, čo nás serie, a ja by som ti ten tvoj krivý nos najradšej ešte päťkrát zlomila.

Ako dôkaz toho, že nie som ľahostajná, ale mám ťa rada.

No my sme sa zatvorili a búrku sledujeme cez okno. Našu a bez nás. Na všetko napadá voda, zajtra vyjde slnko a veci sa vydajú k novému osviežujúcemu životu. Bez nás. My sme totižto zatvorení za oknom, ostali sme v suchu a na tom istom bode.

Neviem, kde sa to začalo. Zbierať a kopiť. Až tak, že sme k sebe zdvorilo milí. Veď si môj chlap a ja tvoja ženská, nemali by sme byť k sebe úprimní?
Aha, problém. Buďme ticho a nechajme ho tu zahrabaný, možno začne o pár týždňov smrdieť. Spolu s ďalšími, ktoré tam zahrabávame tiež.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár