Všetko okolo mňa akosi príliš rýchlo beží a ja nestíham vnímať kedy sa smejem a kedy plačem, kedy spoznávam nových ľudí a kedy ľudí zas strácam. Potom len príde moment, kedy sa ohliadneš.. kedy sa MUSÍŠ ohliadnuť a všetko toto vidíš. Tak jasno, tak bolestivo, priamo pred sebou.
A chyba za chybou, presne tak je tvorený môj život. Čo z toho, čo som urobila, ktoré z tých vecí, o ktorých som rozhodla... Čo bolo správne a čo nie? Najhoršia je tá neschopnosť rozlíšiť tieto dve veci. Paralýza z budúcnosti a neschopnosť pohnúť sa ktorýmkoľvek smerom ďalej. Kde skončia moje kroky? Beh pred ostatnými, útek pred sebou samou...
Neschopná vravieť "milujem ťa" a "prepáč".. Presne tak ako som sa to naučila. Občas už nemám ani pocit.. Ale veď tak som to chcela. Po tomto som túžila, keď som najviac trpela. A teraz to nejde zmeniť späť, nikdy to už nepôjde.
Môj život na hrane,
príliš vyhranenej,
a ja už nikdy nez(roz)vážniem...
Toto nie som ja.
Tým som sa stala.
Je šanca, že niekto toto pochopí...? Raz...?
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
2
nečakanosť môjho koemntu ti snáď potvrdí vážnosť s akou ti teraz napíšem že... chápem.
objektívne z psychologického hladiska ma tvoj mozog zaujíma a nehľadaj za tým humor, osobné narážky či hocičo iné než čisto psychologický záujem o pochopenie niečoho tak... nepochopiteľného.
nezmenil som sa, vidíš.
objektívne z psychologického hladiska ma tvoj mozog zaujíma a nehľadaj za tým humor, osobné narážky či hocičo iné než čisto psychologický záujem o pochopenie niečoho tak... nepochopiteľného.
nezmenil som sa, vidíš.
Napíš svoj komentár
Trošku mi je smutno, že viem toho tak málo a že by som ti fakt chcela pomôcť. A že som tu vždy, to vieš... a ešte že chýbaš mi, to vieš tiež...
HUG !!!!