Poľné kvety

,, Tu plynie čas tak inak... " 

,, Ako inak?" 

,, Neviem...tak akosi pomalšie," odvetila akoby sama pre seba keď odtŕhala posledný vlčí mak do jej kytice. Už sa pomaly stmievalo, no stále sme nemali vybraté miesto kde sa zložíme, lebo tvrdila, že lúka je najkrajšia keď sa lúči so slnkom. Boli sme ďaleko od cesty a kúsok od nás zrnčal malý potôčik. Vyzerala taká pokojná. Prihovárala sa kvetom, keď sa skláňala k tráve a čosi si pospevovala. 

Keď padla noc, boli sme na lúke a nebála som sa lebo ona bola doma. Tentoraz sa kvety prihovárali jej, šepkajúc do vetra s vôňou peľu teplejšieho ako obvykle. 

Dlho sme mlčali až mi napokon podala kyticu z vlčích makov a povedala že sa našla. Že sa našla v čerstvej vode z potoka ktorou si umyla tvár.

 Že sa našla v malej včielke ktorá jej na moment sadla na rameno.

 Že sa našla v materine dúške ktorá rástla v lese pod smrekom. 

Že sa našla ako vec dlho hľadaná no takmer zabudnutá 

V poľných kvetoch

 Blog

7 0 0 0 2

Komentuj

2 komenty k blogu