Refresh - 12. kapitola

Úspešne som dokončila prvý ročník. Nastalo leto a ja som sa mohla vrátiť domov k priateľom a k rodine. Opäť som zakotvila pri programe pre deti, ale už ma to viac nenapĺňalo. Spravila som si vodičský a rodičia mi kúpili staršie ojazdené auto. Cítila som sa bezvýznamne. Sústredila som sa len na Marcusa. Nič iné som nevidela.

„Vymyslela som nám dnes program.“ Povedala som. Zobrala som Marcusa. Bolo ťažké naložiť ho do auta, ale snažil sa mi rukami pomôcť. Už sa časom naučil ako ľuďom okolo seba uľahčiť prácu. Vozík som naložila do kufra a spoločne sme sa vybrali preč.

„Kam ideme?“ sústredila som sa na cestu ale i tak som periférne zazrela jeho úsmev. Dávno som ho nevidela šťastného. Potešilo ma to. Rozhodla som sa ho zobrať na miesto, kde sa mu bude určite páčiť i keď som do toho vrazila všetky moje peniaze. Chcela som mu spraviť radosť. Nič viac už nebolo pre mňa dôležité.

„Na miesto, ktoré si zapamätáš navždy.“ Usmiala som sa a chytila ho za nohu. Až potom som si uvedomila, že on vôbec necíti môj dotyk. Chytil ma za ruku a pevne mi ju stisol. Z oka mu vypadla slza.

„Bude to dobré.“ Chcela som ho upokojiť. Vedela som, že už nikdy nebude mať taký život ako mal a trápilo ma to.

„Jasné Cara, bude to dobré. Veď ja som šťastný. Mám teba, mám rodinu. No a čo keď nebudem mať žiadnu ženu a deti, veď predsa to je v dnešnej dobe moderné.“ Snažil sa presvedčiť sám seba. Nevedela som čo mu mám na to povedať. Bolo mi to ľúto, ale vedela som, že má pravdu. Prestali sme sa rozprávať. Nálada v aute bola dosť hustá. Pustila som hlasnejšie rádio a otvorila okno. Najradšej by som sa otočila a vrátila sa domov. Zastavila som na rozľahlom parkovisku. Pomohla som Marcusovi dostať sa na vozík a potlačila som ho do priľahlej chatky.

„Dobrý deň.“ Čakal nás muž okolo tridsaťpäť rokov. Bol silný, na hlave mal čiernu čiapku a pod nosom mal upravené čierne fúzy. Celkovo bol sympatický.

„Ahojte.“ Odpovedal nám. Marcus nechápal čo sa deje. Jeho oči behali z muža na mňa a späť.

„Asi som volal s tebou.“ Otočil sa na mňa a vyceril zuby.

„Áno.“ Poznamenala som

„Moje meno je Martin.“ Natiahol ku mne ruku.

„Cara a toto je Marcus.“ Povedala som a sklonila sa k Marcusovi.

„Viem, že sa ti to nebude páčiť, ale tento pán ťa bude niesť. Sama by som to nezvládla. Pôjdeme tamto.“ Ukázala som na kopec ktorého vrchol končil tesne nad oblakmi.

„Nie.“ Povedal a otočil sa od nás.

„Marcus prestaň. Nemusíš sa cítiť zle, splním ti sen. Vieš si predstaviť ten pocit hore? Ten čerstvý vzduch, ten výhľad... Do polovica sa vyvezieme lanovkou a potom pôjdeme pešo. Teda potom ťa Martin odnesie. Prosím.“ Otočil sa, utrel si slzu z tváre a vystrel k Martinovi ruky. Viem, že sa musel cítiť hrozne. Nechať sa nosiť ako malé dieťa. Dospelý muž.

„Len si zbehnem po vak a ideme. Vozík necháme v chatke.“ Martin sa usmial. Bol pohotový. Napokon, toto nebolo prvý krát čo niekomu pomáhal dostať sa na vrchol. Ja som dostala zelené turistické palice. Prehodila som si ruksak na plece a čakala kedy vyrazíme. Martin navliekol Marcusa do vaku, zodvihol ho a pripol si ho k sebe. Vozík zamkol do chaty. Nastúpili sme do lanovky. Nebola to tá klasická lanovka kde sa dalo sedieť. Bola to veľká kabína do ktorej sme sa len postavili spoločne s ďalšími turistami. Videla som ako Marcus začína chytať červeň v lícach. Muselo mu to byť veľmi trápne. Nebola však dôležitá cesta. Vedela som, že pohľad z hora bude stáť za to.

„Si v pohode?“ spýtala som sa a založila si prameň vlasov za ucho.

„Je to v poriadku. Vidím, že je toto tvoja prvá jazda. Ver mi, robím to už dlhšie, každý sa prvý krát cíti trápne ale na to si zvykneš. Nie je to žiadna hanba. Pre mňa si jeden z hrdinov, ktorý chcú spoznávať krásy prírody aj napriek svojmu hendikepu.“ Povedal Martin. Marcusovi myklo perami no nepovedal ani slovo. Vystúpili sme z lanovky. Pred nami sa zjavila vysoká skala s úzkych chodníkom uprostred. Začali sme kráčať. Sem tam boli aj ťažšie úseky, kde bolo potrebné vyliezť na skalu, alebo sa zaprieť o inú. Nevládala som. Za Martinom som nestíhala.

„Prosím, oddýchnime si. Ja už nevládzem.“ Hovorila som s vyplazeným jazykom. Nemohla som chytiť dych, nemohla som sa nadýchnuť. Vôbec som si neužívala okolie. Bola som spotená a pot mi tiekol dole tvárou. Z čela mi kvapkal do očí, ktoré ma potom štípali.

„V poriadku.“ Súhlasil Martin. Sadla som si na skalu, vytiahla z ruksaku vreckovky, ktorými som si utrela tvár. Vytiahla som fľašu s vodou a podala som ju Marucovi, ktorý celé cestu nepovedal ani slovo. Potichu zobral fľašu a napil sa. Vytiahla som ešte keksy, každému som ponúkla a mohli sme pokračovať. Za nejaký čas sme sa konečne dostali na vrchol. Martin si zložil Marcusa a posadil ho na skalu tak, aby nespadol dole. Ja som si sadla vedľa neho. Martin sa posadil kúsok od nás, asi nám chcel nechať nejaké súkromie. Marcus sedel potichu a pozeral sa dookola. Potom zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Z vrchu sme videli nádhernú inverziu, ktorá sa pomaly rozpúšťala.

„Ďakujem.“ Zašepkal napokon a chytil ma za ruku. Bola som šťastná, že som ho mohla potešiť.

„Rado sa stalo.“ Silno som ho objala. Užívali sme si prírodu, užívali sme si výhľad, ktorý sa nám postupne ukazoval. Hmla sa rozpúšťala a mi sme videli čoraz viac. Z ruksaku som vytiahla pripravenú desiatu, rozdelila som sa s Marcusom a oprela sa o jeho plece. Rukou ma objal a takto sme spolu strávili nejaký čas na vrchu kopca. Pochopila som, prečo chcel aby som chodila na štíty namiesto neho. Pochopila som, čo na tom všetkom videl. Pochopila som, že toto je to čo dokáže človeka naplniť.


Zdieľaj článok na facebooku
7 odoberateľov
Genenica

...svoju cestu k múdrosti môžeme odmerať smútkami, ktorými sme prešli. (BULWER)

Komenty k článku