Refresh - 11. kapitola

Zostala som doma celý týždeň, nechodila som na prednášky ani na cvičenia. Chcela som byť s Marcusom a každý deň som ho aj navštevovala. S nikým iným som sa nevidela len s matkou a s ním. Snažila som sa mu poskytnúť oporu, vozievala som ho po uliciach, chodili sme spolu do lesa. Vždy som sa snažila nájsť cestičku po ktorej by som mohla vytlačiť vozík aj keď on nechcel. Verím, že sa cítil ako ťarcha, ale ako inak som mu mohla pomôcť? Ako inak som mohla odčiniť čo som spôsobila? Moje výčitky neutíchali. Hučali mi do hlavy, stále som mala pred očami ako sme utekali. V noci sa mi premietal ten istý sen stále dookola. Už dávno som sa dobre nevyspala. Musela som sa však vrátiť späť. Padnúť opäť do nudného stereotypu. Marcus ma bol odprevadiť na vlak spoločne s mojou matkou. Zamávala som im z okna na rozlúčku a odišla. Uvedomila som si, ako sa na mňa Marcus pozerá. Že ma má skutočne rád a že aj ja má rada jeho. Nikdy by som nedovolila, aby sa mu stalo niečo zlé. Ďalšie týždne môjho štúdia pokračovali. Učivo mi šlo dobre, avšak nemala som tam žiadnych priateľov. Nemala som nikoho, kto by mi pomohol. Pár spolužiakov ma oslovilo, ale len pre to , aby som im spravila skúšku z detského programovania. Nemala som s tým problém, šlo o vytvorenie jednoduchej hry. V izbe sme sa medzi sebou úplne prestali rozprávať. Júlia a Jane sa bavili len jedna s druhou, Minnie vyvolávala so svojim priateľom. Cítila som sa sama a opustená. Ten tlak čo som pocítila z vnútra bol neopísateľný. Zrazu niekto podstrčil popod dvere list s mojim menom. Zobrala som ho, vzala nôž na otváranie listov, cigarety a odišla som na WC. Časom sme sa neučili, že v jednom môžeme kľudne fajčiť a nikto sa to nedozvie. Nikomu sa predsa nechcelo chodiť hore dole toľkými schodmi a mne to robilo príliš veľký problém. Sadla som si na stoličku, ktorú tam nejaké dievča stihlo uložiť, zapálila si a zapozerala sa do okna. Vonku pršalo a kvapky dopadali rovno na okno, kde tvorili zaujímavé obrazce. Pousmiala som sa. Potom som sa vrátila do reálneho sveta a zobrala nôž na listy. Nejaký hlas vo vnútri mi hovoril, že ten tlak z vnútra musím uvoľniť. Že teraz je tá správna chvíľa. Zodvihla som nôž k svetlu a vysunula som čepeľ. Bola nová a ostrá. Cigaretu som si vložila do úst, jej dym mi vchádzal do očí a spustil slzy. Nôž som priložila na ľavé zápästie a pomaly potiahla až kým sa na mojej ruke neobjavila tenká čiara zaliata krvou. Môj vnútorný tlak pomaly odchádzal, ale nestačilo to. Bolo to príliš málo. Pokračovala som. Zárezy boli tenké a presné. Boli dostatočne hlboké aby z nich šla krv a zároveň plytké aby som si neublížila. Žiadnu bolesť som necítila. Len uvoľnenie. Keď zo mňa všetko opadlo, uvedomila som si, čo som spravila. Našťastie nikoho v tej chvíli nenapadlo ísť fajčiť a tak som bola v miestnosti sama. Zobrala som kúsok toaletného papiera a priložila si ho na rany. Utrela si slzy z tváre a zapozerala na list, ktorý bezvládne ležal vedľa mňa. Otvorila som ho.

„Drahá Cara,

Odpusť, že som sa ti tak dlhý čas snažil vyhnúť, ale teraz by som ťa potreboval vidieť. Stretnúť sa s tebou. Potrebujem ťa vidieť. Samozrejme pochopím, ak nebudeš súhlasiť. Ale mohol by som ti veľmi pomôcť. Dôveruj mi. Stretneme sa dnes večer v Café la miason? Nedávaj mi odpoveď. Budem ťa čakať. Dnes večer o siedmej.

S pozdravom Kevin“

Pár krát som si prečítala tieto riadky a zapozerala sa na svoju ruku. Ako tam takto pôjdem? Vybehla som okamžite vonku. Vedľa internátu sme mali malú lekáreň, kúpila som si obväz a ešte vonku pred dverami si poriadne zápästie previazala. Čo sa to dopekla so mnou deje? Hovorila som si v hlave. Celý deň som preležala v posteli. Nejedla som. Nemala som na nič náladu. Vedela som, že takto to ďalej nejde. Večer som sa predsa rozhodla ísť za Kevinom. Vedela som, že to nemá zmysel. Hodila som na seba obyčajné rifle a tričko. Ani som sa neobťažovala sa veľmi česať, len som si pár krát hrebeňom zahrabla cez pramienky vlasov.

„Ahoj Kevin.“ Povedala som. Postavila sa a odsunul mi stoličku aby som si mohla sadnúť. Jeho správanie sa mi veľmi páčilo. Bol to pravý gentleman. Vždy upravený chlapec. Čím častejšie som ho vídavala, tým viac sa mi páčil. Nachádzal si cestu k môjmu srdcu a nech som sa bránila akokoľvek, otváral dvere do mojej duše.

„Ahoj Cara, som rád, že si prišla. Veľmi som tomu ani neveril...“

„Čo si dáte?“ prerušila ho čašníčka

„Poprosím vás kávu s mliekom a ty drahá?“ otočil sa na mňa. Drahá? Ja nie som jeho drahá.

„Tiež ale bez mlieka.“ Čašníčka si zapísala objednávku a odišla. Bolo to mladé dievča s červenými vlasmi, predpokladám, že to bola asi študentka ktorá sa snažila si takto privyrobiť.

„Čiernu kávu. Čiernu ako noc. Čiernu ako duše navôkol.“ Hovoril Kevin a vyzeral ako keby sa rozprával s niekým kto tu ani nie je. Jeho pohľad bol prázdny.

„Kevin?“ prebral sa zo svojho tranzu. „Čo si odo mňa potreboval?“ spýtala som sa. Toto stretnutie určite nebolo len tak.

„Čo sa ti stalo s rukou?“ nadhodil protiotázku.

„Na otázku sa neodpovedá otázkou. To si zapamätaj! Vytáča ma to.“

„Si sexi keď sa hneváš.“ Oznámil mi a pohladil ma po líci. Usmiala som sa a určite som sa začala červenať.

„Premýšľal som.“ Oprel sa o svoju stoličku a trochu zvážnel. „Hovorila si mi, že tvojho kamaráta postrelili. Ako sa to volal? Milan?“

„Nie, Marcus. Áno, postrelili ho, teraz som bola týždeň s ním.“

„A ako sa mu darí? Nechce podať žalobu na toho strelca?“ zaujímal sa Kevin.

„Ja neviem. Nerozprávali sme sa o tom ale asi nie. Veď na koho by aj podával žalobu, keď nevieme kto ho postrelil?“ začala som premýšľať nad tým ako sa to celé stalo a prečo to Kevina tak zaujíma. Bolo mi to podozrivé.

„No veď ale dalo by sa to zistiť podľa guľky a podľa zbrane ak bola samozrejme registrovaná.“

„A čo si ty nejaký detektív? Prečo sa ma na to pýtaš?“ znervóznela som. Nechcela som sa baviť o Marcusovi a už vôbec nie o tom dni kedy sa to všetko stalo.

„Nie, len som ti chcel pomôcť. Nečerti sa. A ako mu je? Bude ešte chodiť?“

„Nie. Už nikdy asi nebude chodiť, dostal nejaký zápal. Od pása dole je úplne bez citu.“ Zosmutnela som

„Chceš tým povedať, že nemôže obšťastniť svoju priateľku?“ Kevin zostal prekvapený.

„Prečo každý chlap myslí len na sex?“ zakričala som a všetci v kaviarni sa na náš stôl začali pozerať. Je pravda, že to vyzeralo ako keby ma Kevin pozýval na sex, ale to sa nedialo. Očervenela som a zatlačila hlavu medzi plecia.

„Prepáč.“ Ospravedlnil sa „Len sa snažím pochopiť, či by som ešte chcel žiť taký život.

„Pozri Kevin, život nie je len o sexe. Áno, je dôležitý ale dá sa žiť aj bez neho. Marcus je skvelý muž a určite si nájde priateľku, ktorá ho bude mať rada takého aký je, veď on predsa za to nemôže čo sa stalo. Priala by som to tomu mužovi čo strieľal. Chcela by som, aby sa mu to všetko vrátilo, aby na svete bola nejaká spravodlivosť.“ Bola som nahnevaná a napumpovaná adrenalínom.

„Napadlo ma niečo bláznivé.“ Poznamenala som. „Poďme!“ postavila som sa zo stoličky. Kevin bez slova poslúchol. Položil na stôl peniaze za kávu a spoločne sme odišli. Prechádzali sme popri budovách bez slova. Kevin ani nevedel kam ideme a napriek tomu šiel za mnou ako poslušný pes. Zastavila som pred vysokým červeno-bielym komínom.

„Pokiaľ sa odvážiš?“ spýtala sa som a upriamila pozornosť na neho.

„To fakt chceš ísť hore?“

„Samozrejme.“ Rozum mi hovoril nie, veď sa presa bojím výšok. Srdce a adrenalín ma však posúval ďalej. Chytila som sa rebríka ktorý viedol až hore a urobila som prvý krok.

„Šibe ti?“ Kevin sa ma snažil zastaviť ale ja som začala šplhať hore. Pozeral na mňa a potom vyliezol aj on. Nezastavovala som, nepozerala som sa za seba. Cítila som ako sa komín pod návalom vetra kolíše. Zacítila som na tvári dážď. Rozpršalo sa a po rebríku sa začínalo šmýkať.

„Cara, poď dole, ja už vyššie nejdem. Zbláznila si sa? Prší, zabiješ sa.“ prosíkal ma Kevin ale ja som nespomaľovala. Vyšla som až úplne na vrch. Jednou rukou som sa držala rebríka a odtiahla sa od komína. Dážď ma celú zmáčal, ale mne bolo všetko jedno. Obväz na ruke chytil červenú farbu. Presakovala mi cezeň krv. Nepozerala som dole, nehľadala som Kevina. Nechala som sa unášať situáciou. Zrazu som započula sirény policajných áut, ktoré zastavili pod komínom.

„Tu polícia, okamžite zíďte dole.“ Prikázali mi. Bola tma, ich červeno-modré svetlo sa odrážalo na okolitých firmách. Poslúchla som a pomaly som zišla dole.

„Čo sa stalo páni policajti?“ trošku ironicky som poznamenala

„Porušili ste zákon slečna. Pôjdete s nami na stanicu a za trest strávite noc v cele.“

„Ako ste vedeli, že som tu?“ bolo to to jediné čo ma v danom momente zaujímalo. Veď predsa nikto o tom nevedel.

„Dostali sme anonymné hlásenie.“ Poznamenal policajt a naložil ma do auta. Kde je dopekla Kevin? Určite to bol on. Vedela som že ho mám označiť. Ale prečo zmizol? Prečo tu na nich nepočkal? Prečo to nahlásil anonymne?


Zdieľaj článok na facebooku
7 odoberateľov
Genenica

...svoju cestu k múdrosti môžeme odmerať smútkami, ktorými sme prešli. (BULWER)

Komenty k článku