Ale potom som si povedala, že predsa len ešte môže existovať nejaký dôvod s tým zatiaľ počkať. Ani sama som nevedela poriadne, prečo. Možno je to v tom, že nechcem urobiť radosť svojim nepriateľom, že by sa ma zbavili príliš lacno a to im nedarujem. Ale asi to bude najskôr preto, lebo by som sa hnevala sama na seba. Ach, Evka, Evka, ty, taká krásavica a ešte aj veľmi múdra, zábavná, šikovná, veselá a mala by si hniť pod zemou? To by si teda urobila riadnu volovinu. A že to ostatní nechcú vidieť? Ich problém, to ťa predsa vôbec nemusí trápiť.
Viem, že v živote nie je všetko ideálne, že mnohokrát nastanú problémy, ktoré sa valia na vás akoby zo všetkých strán. Ale v podstate je len na vás, či si to pripustíte. Ak budete príliš dotkliví, dotkne sa vás každá blbosť, aj to, že oškreli auto vášmu obľúbenému idolu spred 15 rokov. Ale na druhej strane existuje aj veľmi silná dávka duševnej "nedotklivosti", ktorá spôsobí, že vám je vlastne jedno všetko.
Náš život je jediný, ďalší už mať nebudeme, tak prečo ho len tak zahadzovať? Veď ja ešte môžem poriadne potrápiť tú hnusnú Ivanu, čo mi prebrala frajera. Môžem predsa vysypať šéfovi smetiak a môžem oklamať obchodníkov s botami, že sa mi zodrali príliš skoro. Alebo -kokso- môžem si založiť politickú stranu, cirkev, pyramídovú firmu a pekne zopár naivných ľudí pripraviť o ich ťažké - teda ťažko nadobudnuté - úspory.
Nieže by som bola nemorálna osôbka. Som si samozrejme vedomá, že treba konať predovšetkým dobro, aby ste mali pocit, že ten život za niečo stál. Aby ste mali dakoho, kto vám povie -chýbaš mi- keď budete dlho preč. Aby o vás písali -ale nie v bulvári, lež v srdciach tých, ktorým ste pomohli, lebo si to zaslúžili.
Lenže ako má človek mať chuť konať dobro, keď sa na neho valí z celého okolia zlo? Všetky noviny, časopisy, o telke ani nehovorím, sú plné správ o nešťastiach, zlom smerovaní spoločnosti alebo ešte horšie - spasiteľoch, ktorí nás zo všetkého "vytrhnú", ak im dáme posledné peniaze. A predsa nielen priateľ, (bývalý) známy, ale hocijaký človiečik z tejto milej taurijskej rasy vám povie -no, je mi ľúto, ale ja sledujem svoje záujmy! -a podrazí vám nohy bez hocijakého váhania.
Ale napriek tomu si hovorím -nevadí. Toto všetko mi síce nedodáva veľkú dávku nadšenia, ale ja ju napokon ani nepotrebujem. Viem, čo chcem a viem, že budem robiť všetko, čo sa dá, aby to bolo lepšie. A nakoniec sa to musí podariť. To by vyzeralo, aby ma dokázala vytočiť nejaká žiarlivá krava, ktorá doteraz nemá pokoja pre svoje zlé skúsenosti z prvého milovania kvôli svojmu vysokááánskemu sebectvu!
JA nie som na také veci alergická. Budem ďalej spokojne bojovať tento boj a nemôže ma nič zastaviť v ceste za tým, čo je správne a dobré. A raz sa mi to iste podarí dosiahnuť. Možno pochybovačne zdvihnete kútiky úst a opýtate sa: "Vážne? A keď nie?" Ja vám odpoviem: "No a čo! Veď aj tak mi na tom až tak nezáležalo!"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár