Pohľadom idúcim v tme

prichádza odniekiaľ strach.

Bosím chodidlom mach

cítiť, nevidieť v tme.




Ďaleko nič nepoznať,

v hmle mení sa každý tvar.

Hmlou v mysli neznámu tvár 

zvuk začal zas vytvárať.




Až pohľad rozrazí strach,

akýsi pokoj zrak pohladí.

Zelený závoj zahladí

nenávisť, smútočný prach.




Za zvučnou ticha stenou

ladnými tónmi potok,

zamrazí ohnivý tok

prechádzajúci dušou.




Svojich pocitov odraz

ti vo vánku prináša,

myšlienky zla odnáša.

V tebe necháva odkaz:




Do seba sa ponoriť,

nájsť čo nevedel si byť.

Aby v svetle chcel si žiť

a do tmy prišiel zažiariť.




Púťou plnou života

kráčať, nevidieť, cítiť.

Len nechať seba chytiť

do rúk ktoré vedú ťa.




Nezabudnúť v momente,

nechať večnosť plynúť.

Ruky k nebu pozdvihnúť

a sám sa zdvihneš veď.




Stáť v stromov rúk šuchote

nech čas plynie pokojne.

Hlavou dole pokorne

zastaviť hnev býva kde...




Až na konci tmy príde,

keď bude mocnieť, veľká

rozžiarí vlna svetla,

až na dno srdca zíde.




Hlasným spevom zacelí

trhliny v radosti hlas,

čo neporušených krás

je posol, a velebí.




Všetko, veď život je tu.

Tak žiť treba hneď, tak zmeň

srdce, nech nie je kameň.

Príď k života letu...




Do tmy prišiel pohľad, zrak.

Chcel vedieť, že stojí tam,

kde tieň nerobí sa sám,

kde slnko nevzbudí ľak.




Zmysly začali zrazu

poznať čo bolo skryté,

do ich srdca vyryté

miesto, kde vrátiť sa vládzu. 

 Blog
Komentuj
 fotka
antifunebracka  24. 3. 2019 18:03
Na mňa pripoetické
 fotka
devanelemen  25. 3. 2019 09:37
@antifunebracka to je aké ?
 fotka
antifunebracka  25. 3. 2019 16:11
Moc lyrické a málo zrozumiteľné pre plebs
Napíš svoj komentár