Silvester

31.12.2014
Bolo sedem hodín večer a ja som sa, tak ako väčšina ľudí verím, chystala na rozlúčku s týmto rokom a privítanie toho nového. Obliekla som si čierne šaty, rozpustila si vlasy, mierne sa namaľovala. Svoj výzor som zhodnotila ako veľmi vhodný a tak som do tašky zbalila dve šampanské, chlebíky a vyšla som z domu tešiac sa na oslavu. Možno práve v tú istú chvíľu vychádzal chlapec z chaty aby si zabehal poslednýkrát v tomto roku. Možno ho nebavila oslava, otravovali ho ľudia alebo len mal chuť byť sám v tichu. Ku kamarátom som prišla so skvelou náladou, dve hodiny sme tancovali, smiali sa, spievali, fotili, pili, tak ako pevne verím, takmer každý človek, ktorého poznám. Medzitým chlapec bežal po lesoch alebo lúkach, pravdepodobne mu vŕzgal sneh pod topánkami a z úst vyfukoval teplý vzduch, ktorý robil v mraze obláčiky dymu. Zrazu zle skočil, alebo sa mu pošmyklo, alebo sa zľakol vetvy, spadol a zranil sa. Zašiel príliš ďaleko na to aby sa bol vrátil zranený na chatu a tak ho napadla po blízku jedna chatka, kde by mohol zavolať o pomoc alebo prečkať noc, kým ho niekto nenájde. O jedenástej som sa ponáhľala na vlak tešiac sa ako prekvapím priateľa, ktorému som povedala, že neprídem. Jediné na čo som myslela bolo nech som už tam. O polnoci sme si pripili popriali si všetko dobré do nového roka, pozreli si ohňostroj, a do rána do šiestej sme pili a bavili sa. Zaspala som mu v náručí v teple spokojná práve tam kde som bola. Poobede mi prišla sms, že ten chlapec, môj kamarát, zomrel. Zatiaľ čo sa celý skurvený svet radoval a ja s ním, sa on do tej chatky, ktorá bola jeho poslednou šancou nedostal. Ľahol si tam kde bol a tam zamrzol. Mohol ho zachrániť ktokoľvek z nás, ktokoľvek mu mohol povedať, aby tam nešiel, že pôjde s ním, alebo ho mohol hocikto z nás ísť hľadať. Ale my sme miesto toho oslavovali. Aké boli jeho posledné myšlienky? Myslel na nás? Na všetko, čo urobí, keď sa z tej otrasnej situácie dostane? Myslel na pána prsteňov, ktorého si už nikdy nedočíta, na medicínu, na ktorú sa už nedostane, na hory, ktoré viac neprejde... Jedno viem určite, keby jeden jediný z nás práve v tú chvíľu myslel na chlapca so zlatými vlasmi, tak by sme sa tomu teraz boli smiali. Je mi hnusne z nás, a z tej skurvenej nespravodlivosti. Keby som mohla, tak by som si s ním to miesto vymenila. Tak strašne by som si želala aby som to bola ja a nie on. Jediné čo môžeme už teraz urobiť, je vypiť si rum. Na Mareka, na chlapca so zlatými vlasmi.

 Skutočný príbeh

9 0 0 0 0

Komentuj

19 komentov k blogu