Aj ja som to mala, mal to azda každý. V mojich 11tich rokoch, som vošla do obdobia, kedy sa zrazu odomňa niečo očakávalo a ja som netušila, že čo. Zrazu prišli tlaky spoločnosti o tom, kto by som mala byť a kto by som nemala byť, akoby vôbec nestačili hormonálne zmeny v tele . Akýsi útek som našla v hudbe, začalo to SOADom, Nightwishom a prešlo to k doom metalu. Pomalé riffy, pochmúrne violončelá, smrť, depresia, pád, nešťastná láska, veci, s ktorými som sa začala stotožňovať, aj keď som ich v tom čase vôbec nechápala. Pozerala som sa na seba v zrkadle a nevedela som, kto som, čo chcem, kým chcem byť a prečo. Som škaredá, nebaví ma škola, rodičia ma nechápu, nemám frajera a pritom všetky kamarátky majú niekoho, mám malé prsia, mám viditeľnejšie ochlpenie na tele, ako ostatné dievčatá, mala by som nosiť okuliare, už pomaly nevidím, kto sa mi zdraví na ulici, som trochu pri sebe, nič neviem,.. Absolútne som si nebola vedomá ničoho, v čom by som bola dobrá. Utiekala som sa do čiernej farby, pochmúrnej hudby, tichých cintorínov, myšlienok o smrti, sebapoškodzovania. A potom raz som našla kazetu The Wall, zapáčilo sa mi to, krása, dvojalbum, v ktorom sú spomenuté azda všetky útrapy človeka, politika, vojna, láska, smrť, drogy, psychické choroby, agresivita, beznádej, samota. Povedala som si: „Chcem počúvať Pink Floyd.“, a tak som si stiahla všetky albumy a prišla som na chuť psychedélii.
Klasika, tínedžer mení štýly ako ponožky, hľadá sa a zo mňa bol v 14tich rokoch „hipisák“. „Chcem ísť naspäť do 60´s, chcem skúsiť halucinogény, batikujem si tričká, peace&love.“ A tým som začala byť niekto, kým som bola predtým v detstve, usmievavým, šťastným človekom, ktorý je plný lásky.
Keď sa dá, meditujem, cvičím jógu, snažím sa postúpiť na duchovnej úrovni vyššie a k tomu treba v prvom rade začať mať rád samého seba. Posledné mesiace si začínam uvedomovať, že mám aj dobré vlastnosti, nielen zlé, mám aj kvality, nielen chyby, sú na mne aj pekné veci, nielen škaredé. Jednoducho som priemerne pekné dievča, povedzme, že aj múdre, hrám vcelku obstojne na klavíri, nato že hrám tri roky, začala som spievať v kapele, čiže si začínam byť vedomá, že môj spev je počúvateľný, aj keď nie dostatočne zaujímavý a originálny, mám priateľa, ktorého ľúbim (dokonca snáď aj milujem a viem, že to isté cíti on ku mne. Už nie som to utiahnuté, neskutočne hanblivé dievča, čo kade chodí, tade roznáša svoje pocity menejcennosti.
A dnes mi povie najlepšia kamarátka, že som namyslená a správam sa povrchne. What the fuck did I just hear? To si človek dnes nemôže byť vedomý toho, že je v niečom dobrý? To ľudí tak neskutočne núti závidieť a dokopať toho človeka naspäť pod zem, odkiaľ sa konečne dokázal vyhrabať? To človek dnes nemá právo byť šťastný, ľúbený a mať sa primerane rád? Ja naozaj neviem, čím jej pripadá moje správanie povrchné, neobzerám sa v zrkadle, nemaľujem sa nejako extrémne, nemusím sa bozkávať na každom rohu s priateľom, aby to všetci videli, netvárim sa ako speváčka, klaviristka a neviem čo, myslím si, že mne skromnosť ani zďaleka nechýba, tak kde do pekla sa stala chyba? To, čo mi povedala, je absolútny blud, ale nedá mi to nemyslieť na to, dúfam len, že to je tým, že dnes som úplne iná ako kedysi a je to pre ňu asi nezvyk. Alebo snáď nie?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
23. 11.novembra 2020 16:24
trosku pokory dievca
Napíš svoj komentár