A tak napršalo aj na suchú zem. Niekedy je dážď to, čo najlepšie schladí. Aj zem, aj ľudí. Balzam. Búrka, po ktorej býva ticho. A jediné čo ho narúša sú tlmené hlasy okolia a neutíchajúce myšlienky.

Možno mi nemilovať tento svet? Aj napriek všetkému. Celý život hľadáme nepoznané. Prečo sa nezastavíme a neprecítime okamih? Nemusí vedľa sedieť životná láska a držať nás za ruku. Môžme byť sami so sebou. Veď každý niekedy potrebuje byť sám... Nemusí mať zlomené srdce, nemusí byť chorý, a predsa chce byť sám. Prosté živočíšne nutkanie. Prirodzený pud. Človek sa narodil s jednou hlavou, nie s dvoma, a tak je sám od momentu keď uzrel svetlo sveta, ktoré naňho svieti dennodenne.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár