Stratila som nádej,
neverím už viac..
Toto som si myslela pred rokom a pol. Fakt som neverila, že by sme z nás mohli byť kamarátky, aj ked som sa snažila.
Ale fajn po novom roku som teda povedala, že sa pokúsim byť milá. Je to aj preto, že som si povedala že na niektoré veci radšej nič nepoviem a nebudem sa zbytočne hádať. Lebo moja úprimnosť asi ešte nikdy nič dobre nepriniesla. A ako vidím, tak to funguje..
Som natoľko úprimná k tebe, koľko si môžem dovoliť...aby som svojou úprimnosťou niečo nepokazila.
Musím ti povedať, že mi trvá kým kamarátke poviem, že si ju vážim a mám ju rada a také tie podobné veci.
Obľúbila som si ťa..a chcem aby sme boli fakt dobré kamarátky, ktoré ked budú mať problém tak sa môžu spoľahnúť jedna na druhú. Kľudne sa môžeš na mojom rameni vyplakať alebo sa v kuse smiať, aj ked nemusím chápať prečo...
Nejde o to, aby nás kamarátky videli len šťastné, ale aj o to, že pred nimi prejavíme aj tú slabú stránku...
A inak ten telefonát dnes...ma spočiatku prekvapil, ale som rada, že sme si zavolali...
Aj tak si myslím, že všetko sa zmenilo aj tým, že si mi začala viac veriť a hovoriť mi čo ťa trápi..Vtedy som vedela, že sa niečo zmenilo...a konečne som mala pocit, že ma berieš fakt za kamarátku.
Mám ťa rada a fakt si ťa vážim. A možno to malo byť tak, že najprv sme si museli tak dlho na seba zvykať a teraz sa už rešpektujeme...a berieme povahu tej druhej na vedomie.
No to je tak asi všetko...možno si to raz prečítaš
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár