Myslím si že autor sa netrafil, pretože pôst podľa náuky cirkvi je zmena zmýšľania. Toto je pojem, ktorý dosť ani nerezonuje ani v duchovných kruhoch, nakoľko mnohí veriaci berú veci dosť povrchne. Jedna vec je mať akýsi štýl života, ktorý proste podľa akéhosi prirodzeného poriadku určuje program človeku. Človek prirodzene chodí do školy, vzdeláva sa, tvorí si priateľstvá, formuje si postupne svoje myslenie, rozvíja svoj talent, svoje nadanie, myslí na to, že výchova je potrebná celkovo, pretože tak, ako to hovoria osvietenskí spisovatelia, a plne sa s tým výrokom stotožňujem, tak naozaj, výchovou a vzdelaním sa môže zmeniť svet.
Ako to myslím? Samozrejme, aj nie všetko naučené, človeku môže prospieť z tej pozitívnej stránky, pretože viaceré aj získané, naučené poznatky, vedomosti, skúsenosti a fakty človek môže svojou nerozumnosťou napríklad mnohorakým spôsobom prekrútiť, zakomponovať si to podľa svojich vlastných predstáv, riadiť sa heslom, že máme využiť všetko vo svoj prospech. Využiť všetko vo svoj prospech je ale na druhej strane celkom prirodzeni záležitosť, pretože všetci tak činíme, v konečnom dôsledku, všetci robíme prakticky všetko vo svoj prospech. Napríklad aj keď konáme priamo možno nejakú službu, tá služba je obyčajne zaplatená.
Pretože nik nepracuje zadarmo, to sa ani nedá. Teda dá sa, ale v tom negatívnom slove zmysla, kde človeka začnú využívať nezdravé elementy. A práve ako som menoval v hore uvedenom odseku, znie to možno neuveriteľne, ale naozaj všetko máme využiť vo svoj prospech, pokiaľ to samozrejme slúži na dobré.
A tá zmena je podmienená (jedine), síce to označujem v zátvorkách, ale to by som sa snažil zdôrazniť, teda predovšetkým našim vnútorným obrátením a nie obmedzením jedla. To síce taktiež prirodzene k tomu patrí, pretože je to niečo, čoho sa zrieknem naozaj razom, kde fakticky neexistuje akási výnimka.
Ešte by som zdôraznil jednu dôležitú vec. Cirkevná disciplína je na to, aby sme si uvedomili,že jednak nie sme roveň Bohu, a jednak na to, aby sme mysleli na pominuteľnosť života, smrť, večnosť a očakávanie vzkriesenia tela, ako mi to hovorí nicejsko carrihradské vyznanie viery. Tento dekalóg, ako keby by sme mali mať na zreteli, pretože len takto môžeme aj jednak duchovne, aj jednak osobnostne rásť.
Minule som videl jedno video, kde autor si kúpil nové auto Audi A7, a dovtedy jazdil na dvojkovej oktávii. Tak trpezlivo čakal na moment, kedy to nové auto prevezme, že som si myslel, naozaj toto je niečo, čo sa dá aplikovať aj do kresťanského života. Pokiaľ ja nedokážem byť trpezlivý v malom, nemôžem byť predsa verný vo veľkej veci, a v duchovnom živote ide o mnoho podstatnejšie záležitosti ako svetské márnivosti a pôžitky.
Záverom napíšem v krátkosti ešte. Nič inšie nie je posolstvo pôstu. ani v zábave nevidím problém,(samozrejme nie na popolcovu stredu, veľky piatok a podobne, ale to, či ma to priťahuje k Bohu alebo nie. Väčšina 14 ročných detí sú duchovne na nízkej úrovni, podobne ako v strednom veku, kde má človek tendenciu ospravedlnovať sa akýmisi náhradami za pôst, čo je omyl. Raz čo je dané, je dané. Pán Boh skúša dennodenne, a nikto sa tomu nevyhne. dodržanie pôstu nie je nič, čo by človeka obmedzovalo, ale hlad vzniknutý pri pôste môže priaznivo vplývať na dušu človeka, aby následne prehodnotil svoje priority.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
riddler
23. 3.marca 2019 10:13
Pekný blog
Napíš svoj komentár