Keď ma s myšlienkou napísať adaptáciu hry o tróny oslovila Mlynská Dolina, bol som rovnako potešený ako aj znepokojený. Bol som potešený, lebo som vedel, že vznikne veľdielo, aké dosiaľ vo svete nemá obdobu a že budem konečne miliardár, ako mi právom náleží. No mal som tiež obavu. Obavu, že sa jedná len o ďalší prelud a v skutočnosti ma žiadna Mlynská Dolina ani HBO neoslovili. Bál som sa tiež, že celá moja rodina, moja žena, 20ročná Ukrajinská plážová volejbalistka, aj s troma deťmi, klebetnou mačkou Cecíliou a modrým vtáčikom Gastúčom, sediacim vo vždy otvorenej klietke vyštebotávajúcim dobré správy na svet, medzi 12tou a 14tou popoludní, je len výplod mojej vlastnej mysle.
Ale záleží vôbec na tom? Hlavne že to je! Lebo to čo je, to je a to čo nie je o tom sa ani nevie, lebo to nikdy ani nebolo. Tak by sa mali začínať aj rozprávky. Žiadne kde bolo tam bolo, ale "To čo je to je a to čo nie je, o tom sa nevie, lebo to nikdy ani nebolo", žil raz jeden kráľ vo svojom kráľovstve, sedel na kráľovskom tróne a v ruke držal kráľovské žezlo a robil kráľovské rozhodnutia na kráľovskom dvore a takto si on kraľoval...
Jediná rozprávka, ktorá sa smie začať po starom je moja rozrpávka o rozhádanom manželskom páre, kde žena upratuje a muž sa jej stále sťažuje, že mu preložila veci niekam, kde ich nevie nájsť. Hádka sa stále zvrtne napríklad na...
"A kde je moje kladivo? Teda kde BOLO moje kladivo?", opýta sa muž bezradne.
"Kde bolo? Kde bolo? Tam bolo!"...v tvojej riti bolo, pomyslí si žena.
A tak kde bolo tam bolo, niektoré veci boli a už nie sú a iné zasa neboli a už sú. A takto funguje vesmír. A takto fungujú aj hviezdy. Aspoň tie, ktoré sa zatiaľ nepokazili. Lebo niekedy keď sa pokazí hviezda, stane sa z nej malá superhustá čierna guľa, asi desať kilometrov v priemere, ktorá sa toči dookola približne rýchlosťou dobre roztočeného vĺčika. Teda žiadne pomalé východy a západy slnka ako na Zemi, ale skôr vžúúúm, nezastavujeme máme spoždení. A keď o tom človek nečíta, ale predstaví si to...je to zvláštne. Že niekde tam "hore" je NAOZAJ nejaká čierna guľa, ktorej každé zrnko váži toľko čo slon. A točí sa ako nenormálna dookola, akoby to dávalo zmysel. Aspoň kým neprídu opravári, alebo hviezdny inštalatér Jožko s hajzlovým zvonom. Plup plup a hviezda zastane. No nechcite potom vidieť ten hajzlovský účet!
"To bola špeciálna hviezda spektrálneho typu C, tam je príplatok, nedivte sa!"
Ach Jožko ty kokot, ty by si obral aj vlastnú matku o sukňu, kým by sa točila v piruete uprostred rezkej piesne. Ale aj takto funguje vesmír.
Keď ma štúdio Barrandov oslovilo s ponukou, nech pre nich napíšem adaptáciu Hry o tróny, bol som rád, no bol som aj znepokojený. Čo všetci tí nevinní ľudia, ktorých vtiahnem do príbehu ako iná pokazená hviezda, z ktorej už nič neunikne? Ostanú uviaznutí v príbehu proti svojej vôli už naveky, až kým sa celé toto priestranné, takmer nekonečné miesto nerozpustí ako cukor v paradajkovej polievke (minule so v televízore počul hádku, či má do paradajkovej polievky ísť cukor. Neviem ako znie správna odpoveď, viem len, že moja značka cukrových čipsov Cukrónčipsón skrachovala skôr, než som stihol ľuďom hlavy vymyť reklamami. Nepomohlo ani, že sa mi na obale podarilo zákonne zamlčať vysoký obsah gluténu. V podstate tieto čipsy boli len stužený glutén, posypaný veľkými dávkami cukru od pochybných výrobcov z krajín s nízkym štandardom hygieny).
Ale naspäť k téme. Keď ma z Bollywoodu oslovili, aby som napísal adaptáciu hry o tróny, musel som odmietnuť, pretože trvali na tom, aby vo filme hral statný Ind, ktorý roztočí auto silou svojich svalov, vyhodí ho do vzduchu a počas letu do neho naskočí a naštartuje a medzitým pištoľou rozstrieľa tanky na zemi. Veľmi rázne som ich odmietol. Vlastne možno až príliš rázne.
"A čo ak poviem nie!?"
"Veď...nič. Je to len ponuka"
"Mňa svojimi vyhrážkami nezastrašíte!"
"Nesnažím sa vás zastra..."
"Vezmite si svoju ponuku, vážený pán Gurkan Hakarjhee a už im viac nevolajte"
"Dobre, ako si že..."
"Povedal som NIE! Nie som na predaj!"
Všetky ponuky som však dôkladne zvážil. Dokonca aj ten Bollywood. A rozhodol som sa prijať túto výzvu. Niečo také je však na hranici ľudských schopností a nie som práve v najlepšej zdravotnej kondícii, preto som okamžite spravil OPATRENIA a navštívil svojho rodinného doktora, ctihodného doktora Emila Zoltána Jarjabka a vyjadril svoju pochybnosť v to, či mám dostatočné energetické zásoby, aby som napísal nové veľdielo literatúry. Nie, nie literatúry, všetkých literatúr! On mi odvetil iba jedinú vetu, ktorá so mnou ostáva vždy a ktorá mi znie v ušiach stále keď prídu ťžažké časy, alebo ťažká chvíľka.
"Ten kto nechce, hľadá výhovorky. Ale ten kto chce, hľadá zdroj čo najkvalitnejšieho tuku. Lebo v tuku je ukrytá prastará sila večného zdravia."
Brázdim ulice a premýšľam. Vidím ľudí kupujúcich cukor. Rekamy na cukor. Ľudí napchávajúcich sa cukrom priamo na ulici za bieleho dňa. "Všetci ste úchyláci!", kričím a ponáram drevenú miešačku na med do pixle s kokosovým tukom Healthlink a fŕkam ho na nich, akoby som ich krstil. Fŕk fŕk fŕk a oni na mňa syčia divoko, ako na seba syčia len dve mačky, skláňajúce sa nad spoločnou miskou žrádla. Blíži cigaretovo sfarbená žigula s modrým svetlom na streche. Otváram poklop kanála a vkĺznem dnu ako med do čaju. Poklop sa bezpečne zatvára, cink. Lebo rapové proroctvo hovorí jasne:
"Už sa nenehám hycic, ubziknem jak ščuka!"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
to si jaku klasiku vytiahol na konci a kto teda bude hrat hlavne ulohy?
Napíš svoj komentár