"Kikiriki rííík"
"Míííhihihi, pfffr", odpovie jej predavačka svižne.
Nie, nie, počkať, zasa som si pomýlil dimenziu. Občas totiž žijem v dimenzii, kde svet osídlili zvieratá správajúce sa ako ľudia, chodiace po dvojnožky. Je tam aj Birdz, ale vola sa to tam Píplz a chodia tam len milionári. A má modré logo v tvare kocky.
Nuž, takže žena si niečo kúpi a odchádza. Predavačka vybaví mňa a odchádzam tiež. Po pár krokoch mi dochádza, že žena ide mojim smerom a má asi 40 metrový náskok. Problém je, že smer ktorým ideme v podstate vedie do nikiaľ. O tejto hodine tam je len pár zatvorených obchodov v mŕtvej oblasti obklopenej len spleťou ciest pre autá, prírodou a parkoviskom kde parkujem. Cesta tam je dlhá asi kilometer. Posledná šanca, aby na semafore odbočila k bytovkám. Nie, ide rovno.
Výborne, teraz je už garantované, že si bude myslieť, že ju chcem znásilniť. Chvíľu kráčame a je to tu. Ohliadne sa. O sekundu sa obzrie znova, aby si potvrdila, že ju fakt niekto "sleduje". Kráča ďalej, ruky má vo vreckách vetrovky. Som si istý, že teraz už v ruke zviera slzný plyn veľký ako hasiaci prístroj. Prejdeme ešte 100 metrov, otáča sa znova a potom kráča ďalej. V mysli si už zrejme opakuje slovnú formulku z kurzu sebaobrany, kde šla pred niekoľkými rokmi skôr ako doprovod kamarátke, než z vlastného popudu.
"Nepribližuj sa ku mne, už som volala políciu!" ("Musíte dať útočníkovi najavo, že i keď ste fyzicky slabšia, nebojíte sa a za chvíľku príde pomoc", ako hovoril potetovaný inštruktor s nagelovanými vlasmi)
Podľa mojich výpočtov ju doženiem zhruba na opustenej autobusovej zastávke. Už to živo vidím, ako ju vypočúva policajná hliadka.
"Nalepil sa na mňa na benzínke! Nijako som ho neprovokovala."
"Nie je to vaša vina, slečna. To sú také typy ľudí, nepotrebujú dôvod.", ukľudňuje ju policajt, zatiaľ čo mi kľačí na krku ako Georgovi Floydovi.
Keď dôjdeme k zastávke, už sme takmer zarovno, z tmy sa vynorí autobus a zastavuje rovno pri nej. Videl som, že neplánovala ísť na autobus, lebo pri zastávke sa už neohliadala či niečo ide. Autobus ju prekvapil a keď si uvedomila, že tu zastal, zrazu zastala aj ona. No keď sa dvere otvorili, váhavo postávala, akoby v pomykove. Nastúpiť? Nenastúpiť? ("Ak ,máte hocjakú šancu uniknúť, využite ju! Neváhajte. Ak je naokolo iný človek, poproste ho o pomoc", inštruktor si pri recitovaní svojich poučiek hladí rukou triceps a premýšľa, že si tam namiesto tribal ornamentov mohol dať vytetovať radšej ninďža korytnačky. A ja súhlasím).
Míňam ju, aj autobus. Sú už za mojim chrbtom, keď sa dvere zatvárajú. Zrejme nastúpila. Neotáčam sa. Otočím sa až po chvíli, aby som sa uistil, že nikto nesleduje mňa. Veď takých ako ja môže byť viac! Hej moment, veď ja som nič nespravil. Naplnila ma pocitom viny a ja pritom len idem k autu. Volá sa to gaslighting! Bola to zasraná gaslighterka!
Teraz už viem ako sa cítila Ráchel Karnížová, keď ju neprávom obviňovali, že svoje bábätko nosí v nosítku nesprávne!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár