Pozdravujem ťa duchovný otec. Rozumiem, že tvoje myšlienky si trochu tendenčné, ale sú celkom dobré, chcel predstaviť v podaní, ktoré je bližšie možno mladým ľuďom mládeži, možno deťom ale nedá mi neopomenúť, že v koncepcii náboženstva duchovného vedenia, je akékoľvek prirovnanie liturgie sv. omše absolútne neprípustné s niečím svetským.
Domnievam sa, že II vatikánsky koncil postupom rokov, do súčasnej podoby akosi sprofanizoval všetko to posvätno, čo jestvuje.
Pred tým bolo neprípustné, aby kňaz pri znaku pokoja podal ruku celu v zmysle 5 prstov. Pokiaľ držíš ako kňaz Eucharistického Krista, troma prstami, tými by si ruku na znak pokoja podať nemal.
Nechcem tu samozrejme rozoberať disciplínu, nechcem tu sa zamýšľať o napríklad vonkajších a vnútorných predpisoch disciplíny božieho kultu k svätej omše, pretože to málokto pochopí, ale je pravda, že dnešný človek nerozumie dobe v tom zmysle že...
Nasleduje doba, kedy začínajú pomaly prenasledovať kresťanov a všetko to, čo súvisí s duchovným životom, že zanedlho horliví veriaci naozaj budú na okraj spoločnosti. Žijeme mimoriadne ťažkú dobu, kedy sme skúšaní v každej sfére života, aj duchovnej, aj materiálnej, hodnotovej, a nie je jednoduché pre mladých budovať čosi, kedy chýbajú samotné základy.
V tomto duchu tak mi to vysvetlil kedysi náš pán kaplán, asi tak osem rokov dozadu, ani sa mi to nechce veriť, že je tomu už toľko, pripadá mi to, ako keby naozaj to bolo len nedávno.... Aspoň na tomto prípade naozaj zisťujem, ako ten čas náramne letí.
...ktorý napríklad slúžil omšu v tridentskom ornáte. Samozrejme, či je to tridentský, alebo gotický, teda dnešná podoba, je to pravdepodobne jedno. Na druhej strane už chýba disciplína.
U nás sa pamätám, keď som bol ešte dieťa, mali sme kňaza, ktorý mimoriadne dbal na to, aby napríklad 15 minút pred liturgiou, sa už nikto nemodlil, a dbal na posvätné ticho pred omšou.
Dbať, aby naozaj bol zreteľný začiatok sv. omše. náuka o liturgike je oveľa dôležitejšia ako nejaké sentimentálne prirovnania, ktorých aj na škole bolo viac než dosť.
Mám taký pocit, že aj v súčasnosti, aj minulosti, sa dbalo príliš o to vonkajšie. Aby bola krásna liturgia, aby kázeň trvala vyše 20 minút.
Ale to, či Duch Boží zasiahol tvoje zmýšľanie a pretvoril ho na srdce Ježišovo, išlo častokrát na vedľajšiu koľaj. Vieš, nejde to vôbec spolu... absolútne.
Rozumiem, že možno 9 ročné dieťa, ktoré pripravuješ na prvé sv. prijímanie, alebo sotva dospievajúcu mládež, ktorá písmo sv- podľa môjho názoru azda nikdy neotvorila, nerozumie súvislostiam... to ešte sa dá ako tak pochopiť, ale kto v tom veku patrične aj rozumel, aj keby mal záujem.
V dnešnej dobe... to je iná doba ako keď sme boli my na základke alebo strednej... pre mňa kňaz bol autorita, a účasť na liturgii niečo, čo ma posväcovalo, a v tomto duchu som bol vedený od mala až do kňazského seminára, a takto to chápem po dnes.
Záverom mojej reflexie na tvoju reflexiu by som chcel povedať azda toľko, že ani Fulton Sheen nepochopil v tomto podstatu. Naznačím približne prečo.
Liturgia ma ako človeka v pozemskom živote absolútne prekračuje, a pravú podstatu liturgie sme neschopní pochopiť, pretože liturgia je niečo, čo sa deje v nebi neustále, tu to vnímame inak. A teda každým jedným dňom zrejeme a spejeme do večnosti. Ako povedal kňaz minule na pohrebe, ktorý som odohral, že žijeme celý život, ale umrieme len raz. A keď zomrieme, tak nech to je naozaj vysvedčenie života. Toľko moje
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár