Viackrát sa nanešťastie ako zhoda okolností stane, že človek ledva dovŕši napríklad nejaký úspech, dostane sa niekde inde, než bol doposiaľ, začne vnímať ten priepastný rozdiel medzi životom, ľudovo poviem pred dosiahnutím nejakého význačného životného míľnika a úspechu, a život krátko po tom, ako ten úspech dosiahol.
Keď som bol dieťa, čítal som kedysi, a ja som vždy veľmi rád čítal, jednu rozprávku, isto nikomu neznámu, s názvom O psíkovi a mačičke, nie tú ktorú možno poznáte, ale tú zo slovenských rozprávok, kde v jednom zo spústu príbehov, ľahšie zapamätateľných, napríklad objavili nejaký zázračný prsteň, prostredníctvom ktorého veľmi jednoducho, jeho otočením (niečo ako rumburak) vedeli vyriešiť rozličné existenčné problémy. Otočením čarovného prsteňa zrazu pred sebou mali chody jedla, pitia, v najrozličnejšej a najrozmanitejšej podobe, ba čo viac, a to chcem vyzdvihnúť ako ideu, nemali pocit nedostatku.
Bližšie to znamená teda, že neboli hladní, neboli smädní, nie preto, lebo necítili pocit smädu a hladu, ale mali neobmedzený prísun jedla a pitia, vedeli si všeličo rozkázať, a teda veľmi ľahko sa v tom rozprávkovom príbehu mohli všade pohybovať a byť, kde si len aktuálne zmysleli. Mali teda neobmedzené možnosti prakticky vo všetkom.
Na tejto idey pravdepodobne je postavených a napísaných spústa x krátkych príbehov, rozprávok, nejakých poučení a podobne, ktoré majú v sebe hlboké životné a duchovné posolstvo.
V skratke povedané, skrýva sa tam nielen ľudová, ľudská múdrosť, ale obsahuje tam aj kus životnej pravdy, zaiste v nepochybnej miere aj Božej pravdy, prostredníctvom ktorej, keď sa budem držať, bude mi to slúžiť na osoh. Nie je nikde zaručené, že sa mi bude dariť.
Človek dopredu, prirodzene, nedokáže odhadnúť nejaký osobný, osobnostný vývoj, že vieme s istotu na sto percent povedať, nie to ešte odhadnúť, že toto mi vyjde, toto je viacmenej isté, tu dávam v niečom prísľub, že toto a to sa naozaj reálne stane v budúcom čase, pretože, prirodzene, správny, rozum užívajúci človek musí byť pri nejakom plánovaní viacmenej opatrný, a ako spomína múdre životné príslovie, tej opatrnosti práveže nikdy nie je dosť.
A človek pokiaľ cíti, že stráca motiváciu, musí si vytvoriť iný zdroj, ktorý ho teda bude motivovať a posúvať jednak dopredu, alebo si vytorí nejaký oporný múr, pri ktorom bude mať istotu, že keď sa o neho oprie, nikdy nespadne. Poskytne mu útočište, pomoc, ochranu, tieň ako ochranu pred spaľujúcim slnkom.
Obraz tohoto by sme veľmi ľahko mohli zbadať pri čítaní biblických textov, pri ktorom nie raz svätí ľudia spomínajú, ako Pán je moja skala, Pán je moja opora, nikdy nezakolíšem.
Čo mňa napríklad v týchto dňoch, aj na základe mojej životnej skúsenosti, keď to mám dať do akéhosi porovnania, poviem, mimoriadne zaujal jeden žalm je ten, ktorý spomína tieto udalosti., ktoré ospevujú niečo takéto..." prudko dorážali do mňa, aby som sa zrútil, no Pán mi pomohol, moja sila a chvála je Pán, on ma zachránil (stal sa mojim záchrancom)..." Sú to moje naobľúbenejšie výroky, ktoré ma ženú vpred za úspechmi, ktoré som dosiahol, a ktoré možno ma ešte čakajú.
A práve tieto verše biblické sú pre mňa motivácia, že viem, že môžem sa teda kedykoľvek a hocikedy oprieť o Božie Slovo, ktoré mi dodáva odvahy, že nič nie je zbytočné, všetko má svoj zmysel ( aj keď filozoficky, prirodzene môže pochybovať o téze, či všetko má svoj zmysel)
Záverom mojej reflexie spomeniem ešte toľko, že nedá sa stopercentne povedať, či je zle, kedy človek stráca motiváciu, pretože ako spomínam príslovie, že všetko zlé je na niečo dobré. Zlo ako také nikdy neslúži na dobré veci, to sú samozrejme pojmy, ktoré si nesmieme zameniť, a treba si ich ujasniť. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár