To bol približne basketbalovo športový úvodný príspevok, a samozrejme nateraz predsa len poďme k veci. Začítal som sa do jedného článku, prečo sú ľudia kresťanmi. Bolo tam menované mnoho situácii, ale mňa ako tak nezaujali ani jedno, je to pre mňa príliš slabé, a to sa snažím byť predovšetkým maximálne objektívny a všetko podkladať na základne mojich osobných skúseností, teda čo všetko som zažil prežil, aká je tá výpovedná hodnota toho zážitku, ale nielen toho, pretože pri zážitkoch ostať je prakticky veľmi slabé.
Zážitok teda veľmi rýchlo pominie, presne tak ako to opisujem zo športovej skúsenosti, že človek potrebuje k životu prežiť napríklad nejaké tie emočné situácie, kôli ktorým sa oplatí žiť a raziť si nejaké ciele do budúcna, či už sú to krátkodobé, alebo dlhodobé, a predovšetkým pracovať na sebe,
A teda budem vychádzať predovšetkým z vlastnej skúsenosti, čo všetko pritiahlo a priťahuje mňa, a budem sa snažiť v písaní tohoto blogu byť konkrétny a predovšetkým úprimný, bez akejkoľvek miery sentimentality, alebo nejakej zaujatosti, teda čo všetko by mohlo pridať plusy k môjmu presvedčeniu.
Pri niečom takom vôbec práveže nejde o nejaké presvedčenie pretože ja môžem byť subjektívne presvedčený o tom, že kresťanstvo vo všeobecnosti hlása pravdu ale napríklad ty môžeš byť presvedčený samozrejme o opaku. Aj v jednom aj v druhom prípade, čo som teda opomenul vieme veľmi trefne vymenovať všetky tie dôvody pre a proti tomu presvedčeniu.
Je mi úplne jasné, že mnohokrát v kresťanstve ľudia zlyhali. Je však úplne mi jasné, že v kresťanstve ľudia mnohokrát povstali a zvíťazili prakticky beznádejne vyzerajúci zápas, presne ako v basketbale, kedy môžete celé tri štvrtiny prehrávať, ale záverečnú štvrtinu ak vyhráte, vyhrali ste prakticky všetko.
Šport spomínam práve preto, pretože v živote je podstatná finálová časť. Človek častokrát v živote sa hľadá, raz chodí kdesi do kostola, potom možno neverí v Boha, potom je osvietený zanietený kresťan, ale hľadajme ten pravý stred, proste tú zlatú strednú cestu. Je mnoho zapálených kresťanov ktoré proste nevydržia istý nápor na svoju osobu, a predčasne zlyhajú, nedotiahnu do víťazného konca prakticky nič.
Stoja totiž na krehkých nohách, a keďže nemajú tú vnútornú stabilitu, ktorá pochádza z viery v Boha, taký človek obyčajne padne, čo je samozrejme na škodu veci.
Nemáme to veru ľahké. Okrem toho, že kresťanstvo zažilo spústu prenasledovaní a stavovských povstaní, kde ľudia museli brániť aj svoje kresťanské povedomie a duchovné presvedčenie, rozličné vojny, kedy človek bol prakticky postavený do rozporu so svojim svedomím. Na jednej strane písmo sväté mi hovorí, že ..."národ proti národu nezodvihne meč, a nebude sa priúčať boju..." Iz 2,4.
Záverom poviem asi toľko. Mne ako kresťanovi je úplne jedno, čo si niekto myslí o mne, pokiaľ nemá akýsi rozpor v pochybnosti mojom morálno mravnom duchovnom profile a podobne. Pokiaľ niekto rozpráva napríklad len všeobecne, ale nemá konkrétne fakty v zmysle proti niečomu, čo sa javí ako kontroverzné, alebo kontraproduktívne, neznamená to pre mňa ako kresťana nič.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
@11monika11 ale trafila si a celkom presne. vieš. kresťanstvo v istom zmysle predstavuje elitu spoločnosti, a veľa ľudí tam chce patriť, najmä po revolúcii vznikali rozličné hnutia, veď predsa bola sloboda. dovtedy to bolo príťažlivé lebo to bolo zakázané. a čo je zakázané je príťažlive. Keď to zakázané nebolo, emócie v každom prípade opadli a ochladli. je dosť možné, že veľa kresťanov stratilo vnútornú emocionálnu stabilitu, ale čo je podstatné, stratili duchovnú identitu. To spôsobuje to, že napríklad veľmi málo mladých javí záujem o duchovné povolanie, kedy kláštory sú prakticky prázdne, vyprázdňujú sa teologické fakulty a nielen katolíckej cirkvi, ale úpadok je badateľný aj v iných cirkvých. Nakoľko v centre pozornosti, a centrálna ústredná pozornosť sa sústreďuje prevažne do diania katolíckej cirkvi, zužuje sa teda okruh na katolícku, konkrétne rimskokatolicku cirkev.
čo sa týka vypočítavých a iných nechutných ľudí v cirkvi, sú dvojakí, jedny hrajú na dve strany, teda ukazujú sa v dobrom svetle, ale pritom sú suroví, zlí, skazení, a druhá strana to už ani nehrá, a taká je rovnako aj na verejnosti, radiac sa heslom že im je to uplne jedno, pretože či su dobrí, alebo nie dobrí, nielen zlí, ale predovšetkým zákerní, prináša im to prospech. a keďže v kresťanstvo je prospech z niečoho veľmi podstatný, je veľmi ľahké byť kresťanom, pretože máš na to hneď niekoľko dôvodov.
1.pocit spolupatričnosti- čiže niekam patríš, a všade, kde je masa, tak tam jestvuje riziko vymývania mozgov, kde prestáva racionálna úvaha
2. cirkev ti ponúkne spoločenstvo, avšak má to dve tváre buď budeš repšektovať vnútorné pravidlá, alebo ťa zo spoločenstva vyštvú, z dôvodom prekračujúc absolútne zdravý sedliacky triezvy rozum.
3. v istom zmysle je to totalitná spoločnosť (totalita ako prevládajúce vedenie jednej strany) pretože jestvujú isté normy, čiže písané a nepísané pravidlá, ktoré musíš nutne dodržiavať. to platí pre vnútorný poriadok cirkvi, knazov, rehoľníkov, kde tiež týmto duchovným osobám po istom čase v podstate prehodnocujú pobyt v danej cirkevnej inštitúcii, a proste keď máš nejaké neodstránené nedostatky, odstránia z toho cirkev teba.
Ako vidíme, nie všetko je to o viere v Boha, práve preto mnohí nechcú nikde patriť, a celý život byť akýmsi "free" voľný, na voľnej nohe, nikde a nikam sa nechce viazať.
Lenže v zdravej spoločnosti musí jestvovať hierarchická spoločnosť, rozumej spoločnosť, ktorá je riadená zhora nadol. Ja cirkevnú štruktúru vnímam ako to najlepšie, čo môže byť, že počúvaš nadriadeného, a proste pokiaľ si dole, nemáš právomoci toho, čo je hore, kdežto v demokratickej spoločnosti sme si prakticky všetci rovní, lebo čelní predstavitelia sú volení občanom zdola, pričom v cirkvi nik nie je volený nikomu zdola a tobôž nie ľuďmi zvonka.
ja som horlivý kresťan, ktorý sa cirkvi zastane, ale aj skritizuje.
Nemám rád ateistov, ktorí odsudzujú cirkev, pričom nedbajú na nič. cirkev koná veľmi dobré diela. v každom väčšom meste nájdeš nejakú charitu. nemusí to nutne byť katolícka cirkev, ale nejaká protestantská cirkev, nejaká charitatívna spoločnosť, ktorá pomáha.... napríklad bezdomovcom, napríklad tehotným opusteným ženám, ženám s deťaťom, možno maloletým matkám v spolupráci s nejakým krízovým centrom. Mohli by sme menovať veľmi veľa. podávanie jedla bezdomovcom, poskytnutie prístrešku, použitie sprchy a podobne.
Ja osobne tento systém chválim avšak má veľké nedostatky.
ľuďom, ktorí potrebujú pomoc, "nemôžeš" (to či môžeš či nemôžeš je absolútne porovnnie) dať to, čo chce, ale to čo potrebuje. presne ako hovorí príslovie, človeku treba dať udicu, aby si ryby chytal, nie rybu, aby ju bez námahy prijal a skonzumoval.
a vidíš, že v tomto je diametrálny rozdiel.
Chcem ešte toľko povedať, že pre mňa kresťanstvo znamená to, že keď ťa stretnem, a povieš mi, že si hladná, núdzna, tak sa teba nevykašlem, a hľadám spôsoby, ako ťa pozdvihnúť na dôstojnú úroveň, aby si žila.
A svet mimo kresťanstva toto nedokáže. Štát populisticky radšej nachová stovkami eur nejakých asociálov, z ktorých nikdy nič nebude, ale nerieši vnútorný problém s výchovou, ktorý práveže týmto ľuďom pomôže prežiť vo veľkej núdzi a biede.
Vo veľkej núdzi a biede sa môžeme VŠETCI ocitnúť zo dňa na deň, a hrôza ma premkýna, keby som mal menovať veľmi známe príklady, kedy sa to môže zničoho nič stať.
JE potrebné aby sme ostali ľuďmi, ktorí dokážu preukázať milosrdenstvo tam, kde to práveže je najpotrebnejšie. Nič iné nemusíš nikomu dať, len toto jedno
čo sa týka vypočítavých a iných nechutných ľudí v cirkvi, sú dvojakí, jedny hrajú na dve strany, teda ukazujú sa v dobrom svetle, ale pritom sú suroví, zlí, skazení, a druhá strana to už ani nehrá, a taká je rovnako aj na verejnosti, radiac sa heslom že im je to uplne jedno, pretože či su dobrí, alebo nie dobrí, nielen zlí, ale predovšetkým zákerní, prináša im to prospech. a keďže v kresťanstvo je prospech z niečoho veľmi podstatný, je veľmi ľahké byť kresťanom, pretože máš na to hneď niekoľko dôvodov.
1.pocit spolupatričnosti- čiže niekam patríš, a všade, kde je masa, tak tam jestvuje riziko vymývania mozgov, kde prestáva racionálna úvaha
2. cirkev ti ponúkne spoločenstvo, avšak má to dve tváre buď budeš repšektovať vnútorné pravidlá, alebo ťa zo spoločenstva vyštvú, z dôvodom prekračujúc absolútne zdravý sedliacky triezvy rozum.
3. v istom zmysle je to totalitná spoločnosť (totalita ako prevládajúce vedenie jednej strany) pretože jestvujú isté normy, čiže písané a nepísané pravidlá, ktoré musíš nutne dodržiavať. to platí pre vnútorný poriadok cirkvi, knazov, rehoľníkov, kde tiež týmto duchovným osobám po istom čase v podstate prehodnocujú pobyt v danej cirkevnej inštitúcii, a proste keď máš nejaké neodstránené nedostatky, odstránia z toho cirkev teba.
Ako vidíme, nie všetko je to o viere v Boha, práve preto mnohí nechcú nikde patriť, a celý život byť akýmsi "free" voľný, na voľnej nohe, nikde a nikam sa nechce viazať.
Lenže v zdravej spoločnosti musí jestvovať hierarchická spoločnosť, rozumej spoločnosť, ktorá je riadená zhora nadol. Ja cirkevnú štruktúru vnímam ako to najlepšie, čo môže byť, že počúvaš nadriadeného, a proste pokiaľ si dole, nemáš právomoci toho, čo je hore, kdežto v demokratickej spoločnosti sme si prakticky všetci rovní, lebo čelní predstavitelia sú volení občanom zdola, pričom v cirkvi nik nie je volený nikomu zdola a tobôž nie ľuďmi zvonka.
ja som horlivý kresťan, ktorý sa cirkvi zastane, ale aj skritizuje.
Nemám rád ateistov, ktorí odsudzujú cirkev, pričom nedbajú na nič. cirkev koná veľmi dobré diela. v každom väčšom meste nájdeš nejakú charitu. nemusí to nutne byť katolícka cirkev, ale nejaká protestantská cirkev, nejaká charitatívna spoločnosť, ktorá pomáha.... napríklad bezdomovcom, napríklad tehotným opusteným ženám, ženám s deťaťom, možno maloletým matkám v spolupráci s nejakým krízovým centrom. Mohli by sme menovať veľmi veľa. podávanie jedla bezdomovcom, poskytnutie prístrešku, použitie sprchy a podobne.
Ja osobne tento systém chválim avšak má veľké nedostatky.
ľuďom, ktorí potrebujú pomoc, "nemôžeš" (to či môžeš či nemôžeš je absolútne porovnnie) dať to, čo chce, ale to čo potrebuje. presne ako hovorí príslovie, človeku treba dať udicu, aby si ryby chytal, nie rybu, aby ju bez námahy prijal a skonzumoval.
a vidíš, že v tomto je diametrálny rozdiel.
Chcem ešte toľko povedať, že pre mňa kresťanstvo znamená to, že keď ťa stretnem, a povieš mi, že si hladná, núdzna, tak sa teba nevykašlem, a hľadám spôsoby, ako ťa pozdvihnúť na dôstojnú úroveň, aby si žila.
A svet mimo kresťanstva toto nedokáže. Štát populisticky radšej nachová stovkami eur nejakých asociálov, z ktorých nikdy nič nebude, ale nerieši vnútorný problém s výchovou, ktorý práveže týmto ľuďom pomôže prežiť vo veľkej núdzi a biede.
Vo veľkej núdzi a biede sa môžeme VŠETCI ocitnúť zo dňa na deň, a hrôza ma premkýna, keby som mal menovať veľmi známe príklady, kedy sa to môže zničoho nič stať.
JE potrebné aby sme ostali ľuďmi, ktorí dokážu preukázať milosrdenstvo tam, kde to práveže je najpotrebnejšie. Nič iné nemusíš nikomu dať, len toto jedno
Napíš svoj komentár
Povedz mi, preco niekto hrdo vyhlasuje, ze je krestan a tvari sa aky je uzasny a dobry clovek, ked realne to je jeden vypocitavy nechutny clovek, ktory kazdeho aj tak len vyuziva? Klame, podvadza, atd. Teraz nemam na mysli nikoho konkretneho, ale casto si okolo seba vsimam, ze ti ludia nie su dobri, len sa za krestanstvo skryvaju, asi aby sme im viac verili alebo co. Ja mam pocit, ze zo vsetkych krestanov, co poznam, je 99% naozaj zlych a len sa za znacku krestanstva ukryvaju, aby asi vyzerali lepsie pred ostanymi, alebo aby mali pocit, ze niekam patria.
Ty ale poznas viac krestanov, tak povedz, preco toto vobec robia? Kludne ma skus presvedcit o opaku, lebo som si vedoma, ze sa mozem mylit alebo na to pozeram s predsudkami, ale zial vsetci moji znami mi svojim spravanim moje predsudky len potvrdzuju
(Sorry ak som sa vobec netrafila do temy blogu)