Ferko mal ako malý chlapec veľmi rád svoju mamičku. Vždy ho potešilo, keď sa usmiala, keď bola šťastná a na jeho šťastie tomu tak bolo často ... Na svojej mame mal rád jej úsmev, jej láskavosť a jej všadeprítomnú pozitivitu ... A nielen to. Mal rád ako jeho mama voňala, ako sa obliekala. Veľmi túžil podobať sa jej.

V snahe byť jej podobný ho raz napadlo, že by sa mohol tiež obliecť ako ona. Tak sa jej predsa bude podobať, bude ako ona ... Tak sa rozhodol, keď raz nebola doma, vkradnúť sa do jej izby a požičať si pár kúskov oblečenia. Ako na seba pozeral v zrkadle a tešil sa z tohto pohľadu, strekol na seba ešte trošičku jej parfému ... Takto sa sám sebe páčil.

Našiel v tejto činnosti obľubu ... Začal teda mame loziť do izby vlastne vždy, keď nebola doma. Robilo ho to šťastným. Pár minút v sukni, na vysokých opätkoch a s parfémom na krku ho vždy rozveselilo. Začal tým jednoduchým predmetom pripisovať iný význam, ako im pripisuje väčšina ľudí. Pripadal si vďaka nim ako niekto iný ... Niekto, kým chcel byť. Raz, keď sa takto snažil vzdialiť monotónnej každodennosti sa mama vrátila domov a keď vkročila do svojej izby, uvidela Ferka vystrojeného v zaujímavej garderóbe. On, hoci pociťujúci pocit hanby, už zvyknutý na takýto pobyt v maminej izbe, sa na mamu pozrel a usmial sa. V jej tvári však teraz nevidel jej povestnú pozitivitu. Nie, bol to strach, čo sa v jej výraze skrývalo. Strach, ktorému nechcela čeliť. Nepovedala ani slovo. Narýchlo z Ferka strhla svoje veci a chladne ho odviedla do jeho izby.

Snažila sa na celú situáciu nemyslieť. No nešlo to, bolo to na ňu proste priveľa. Napriek tomu si povedala, že to nič nie je a proste na to zabudne. Jednoducho sa tvárila, že sa to nestalo. A každým dňom bola sama viac a viac presvedčená, že je to naozaj pravda, nič také sa neprihodilo. Až kým sa to, čo sa nestalo, nestalo znova. Keď uvidela Ferka vo svojich šatách, už to nebol len strach a udivenie, čo jej bolo možné vidieť v tvári. V jej očiach boli slzy, v jej hlave obavy ... "Nie je snáď môj syn normálny?" "Je to nejaký úchyl, deviant?"

Teraz to už nemohla nechať tak. Musela ho poslať za odborníkom. Psychológovi rozrušene vylíčila, čo chlapec vykonal. Ujo, oboznámený s viacerými podobnými prípadmi, ju ubezpečil, že sa to stáva a že sa pokúsi Ferkovi pomôcť. Začal jednoduchým vysvetlením, že to nie je normálne. Pokračoval klasicky, trochu viac do hĺbky, no Ferko nevyzeral, že by mu rozumel, že by pochopil, čo mu chcel ujo psychológ povedať. Ujo preto jeho mame povedal, že by Ferko mal prísť znova, že si táto záležitosť žiada serióznejšiu terapiu.

Aj po viacerých sedeniach si s Ferkom nie a nie dať rady. A to sa chlapec teda snažil ... Vždy keď videl bezradný výraz svojej mamy, povedal si, že už to nespraví, je to predsa jeho vina, že sa mama cíti zle, on to spôsobil, nebyť jeho výstrednosti, všetko by bolo ako predtým. Ale nešlo to. Jeho vnútro nechcelo prijať takúto zmenu a mamino oblečenie jeho vnútro príliš lákalo. Napriek tomu, že si mama začala skriňu s oblečením aj izbu zamykať, Ferko si vždy našiel cestu. Ľutoval to. Chcel sa za to mame ospravedlniť ... Keď tak urobil, rozplakala sa a odišla.

Rozhodla sa vyhľadať skúsenejšieho odborníka. Ten pán vyzeral veľmi charizmaticky. Jeho prístup však nebol v mnohom odlišný od prístupu predchádzajúceho psychológa. Ani on nemohol pomôcť Ferkovi a odstrániť tento jeho zvyk ... Ani ďalších desať psychológov. Ani psychiatri, s ktorými sa stretol už po rokoch, potom, ako so slzami v očiach opúšťal mamu smerujúc do vlastného bytu. Ani v dospelosti sa so svojím nutkaním nevedel popasovať. A už ho nevykonával tak diskrétne ako za mlada. Ľudia preto naňho často poškuľovali, alebo sa na ňom smiali. Stále si to vyčítal. Nevedel pochopiť, ako to, že nie je normálny, ako to, že nie je schopný to zmeniť. Celý život strávil na okraji spoločnosti.

Starý Fero zomrel nešťastný. Nešťastný kvôli tomu, aký bol, napriek tomu, že bol nevinný. Nešťastný kvôli tomu, že mu jeho radosť privodila neprajnosť spoločnosti. Radoval sa totiž z niečoho, z čoho sa radovať nemožno, z niečoho zakázaného, z niečoho, na čo žiadny muž nesmie siahnuť. Prečo, na to asi odpovedať nevie nikto. Ale kdekto povie, že to tak je. A preto zomrel starý Fero nešťastný.

 Blog
Komentuj
 fotka
kissmeplease  27. 12. 2009 12:59
nj, príbeh zo života..
 fotka
romika  27. 12. 2009 20:14
Pos*ratá konzervatívna spoločnosť, ktorá sa bojí každého človeka, ktorý je iný. Pretože by boli schopný zničiť ju. A pritom nič z toho chorobou nie je...
 fotka
demonicbass  29. 9. 2010 10:06
prečo ľudia nemožu pochopiť, že SME živočíšny... tá konzervatívna spoločnosť je v skutočnosti pretvárka... to oni sa pretvarujú a nie ten, kto sa chová podľa svojich pudov...



niekedy tak neznášam vačšinu tohto sveta......
 fotka
hluzar  7. 11. 2010 15:35
A preto je zdrave mat ludi na salame......



Vela ludi by Ferka pochopila nasiel by si partiu, keby sa spravne pozeral. Keby odvratil pohlad od tych co sa mu posmievaju a pozeral sa na tych ktori mu rozumeju.



Na ludstve je jedna vec krasna. Aj ked je kazdy clovek iny , kazdy je s niekym kompatibilny...... a nikto nemusi byt sam



Pekny blog
 fotka
bober952  23. 11. 2010 01:05
ake silne slova v komentoch
Napíš svoj komentár