Môj Mikuláš

Prekladám si Mikuláša na 17-teho. Na každú okennú rímsu vyložím minimálne jednu topánku (ťažko sa mi kupujú čižmy, pretože mám chudé lýtka), okná ozdobím čečinami, hviezdičkami, sobmi, vatovými chumáčikmi. Najmem si chlapa, čo mi vyteperí na strechu nejaké tie sane a vyčistí komín. Keďže nemáme kozub, vedľa komína mu nechám odkaz „dverami poprosím“. Nakoniec si objednám sneh a niekoho, kto sa nebude hýbať, bude stáť na 2 metre odo mňa a dá sa zguľovať, pretože ja inak netrafím.

Proste zajtra nie! Zajtra nemôže byť Mikuláša! Ani o týždeň, do štvrtka nie! Čaká ma 6 zápočtov a 3 predtermíny!
Nie, zle som sa vyjadrila. Nečakajú- oni na mňa STRIEHNU. Učupili sa za kríkmi pred internátom, majú jemne privreté oči, vyplazený jazyk, líca im blčia, v rukách majú nejaký tik a nohy pripravené na štart.

A 17. december je ideálny čas. Ráno sa zobudím milá a príjemná, ľahšia o 4 kilá zo stresu, zhrbená ako korytnačka z toho vysedávania na posteli nad knihami, opuchnutými očami a odolná voči účinkom zeleného čaju. Cestovka už bude zbalená, ryžu si navarím deň vopred, z poličky sa na mňa bude usmievať zarámovaná miestenka, hodím posledný kukuč na nepohodlný vankúš a do batohu hodím Süskinda.

Áááále nie........ teraz sa na mňa škerí nadpis „Prenatálne obdobie“ a ja nemám odvahu sa zaškeriť naspäť. A dávať do súvisu Mikuláša a Biológiu dieťaťa mi príde trocha pedofilné. Tak sa zberám a vrecia plnené sladkosťami mi posielajte o 2 týždne na môj mail .

 Skutočný príbeh

11 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu