Dnes som žiakom vysvetľovala podstatu sokratovského rozhovoru. Ako viem, že ma nepochopili? "P. učiteľka, to je to, čo vy robíte počas našej ústnej odpovede." No budem im brániť, ak zo mňa robia Sokrata v sukni? Keby mi radšej povedali, že som kosť (počkať, to mi ľudia hovoria často, len s tým urážlivým podtónom), ale aj inteligenciu beriem.
Vtedy som sa zamyslela. Mám totiž narodeniny, tak premýšľam, či som vôbec dospela alebo je to ešte stále len číslo. Vymazala som dátum svojho narodenia zo sociálnej siete a prišla na to, že je to fajn. Nejde mi o to vedieť, kto si to pamätá, pretože viem, že aj ja zabúdam. Skôr potrebujem minimalizovať. Neviem, či to dokážem vysvetliť... Proste prichádzam pomaly na to, že menej je naozaj viac. Takmer vo všetkom. Ale ešte viac sa mi páči, že sa učím vytesniť ľudí, ktorým za to nestojím, hoci mi to vždy prišlo príliš cynické. Bola som presvedčená, že musím byť vďačná za každého človeka v mojom svete, novehoči starého. Ale takto to asi nefunguje. Nevravím, že sme ako kino s obmedzenou kapacitou. Skôr sa snažme byť ako záhrada na dedine - nie enormne rozsiahla a preplnená, len dostatočne veľká pre naše potreby a hlavne... útulná a domácka. Musíme "ju" mať radi.
Ako napísal Kurt Vonnegut v diele Matka Noc: "Když mužeš, miluj se. Udelá ti to dobre."
Veľmi pekne napísané, a aj som z toho pochopil prečo vlastne niekto trpí aj keď nemusí Minimalizmus je veľmi trendový a tiež som sa ho chytil, otázka je že keď má človek takú tú svoju záhradku či sa potom ťažšie nerozširuje, či sa tak neuzatvoríme do svojej "komfortnej zóny"
@condition až som sa zamyslela Ale ako "dostatočne veľkú " záhradu som myslela záhradu podľa vlastného gusta. Ak to bude pidi záhradka a nám to bude vyhovovať, tak je to správne. Ale ak sa niekto cíti komfortne vo veľkej, aj to je dobré. Len si nevytvárajme také, ktoré vyhovujú iným a nam nie.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.