Keď ti je do plaču.
Keď tu nechceš byť.
Keď jediné miesto, ktoré chceš okupovať je posteľ.
Pod perinou.
Skrývaš sa.
Pred očami všetkých.
Pred tými svojimi.
Usmievam sa.
Napriek veciam, čo som sa dozvedela.
Napriek nekonečnej únave.
Napriek pokazenému ntb.
Napriek tomu, čo ma kvôli tomu doma čaká.
Napriek tomu, že si dlhú dobu nebudem môcť nič dovoliť.
Napriek tomu, že budem musieť poriadne makať.
Napriek tomu, že sa celú Veľkú noc preučím.
Ak aj sa s ním doma nestretnem.
Ak aj ho neuvidím.
Ak aj sa neozve, hoc sľúbil.
Ak aj nepôjde všetko tak ako má.
Aj keď je ona smutná.
Pochopiť to, že vždy je prečo možné mať úsmev, neviem každé ráno.
Nevedela som to vždy a nikdy to nebudem vedieť vždy.
Ale teraz to ide.
Možno len kvôli eufórii.
Možno len kvôli nim.
Možno kvôli sebe.
A možno som proste aspoň na chvíľu
šťastno-spokojná...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
smajdalf
6. 4.apríla 2012 00:16
Len kvôli sebe...
Napíš svoj komentár