rozmýšľam či ešte niekedy vôbec vstanem,
začína ma pohlcovať smrť a chlad,
napriek tomu stále necítim strach.
Necítim bolesť, ľútosť, necítim nič,
po tom ako na mne osud dolámal už toľký bič.
Netuším či sa ďalšie ráno vôbec prebudím
netuším či nebudem už hlboko v podzemí.
To je totižto miesto kam patrím,
to je miesto kam si to mierim...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár