Nuž ale využijem túto krátku chvíľu na rozjímanie nad vecami čo som stratila. Ako ten prsteň s čiernym kameňom ujebaný po Halloweene neznámej osobe - čo mal byť môj prsteň nálady. Vždy sa vracal. Občas po roku vo vrecku kabáta. Občas po mesiaci v nejakej málo nosenej taške. V dakoho intrákovej izbe. Pri upratovaní za posteľou.
Ale už to bude vyše roka a ja pijem exponencionálne tak sa bojím že sa už asi nevráti. Možno.
Alebo moja obľúbená čiapka v ktorej mi srmdela hlava celú strednú, ale stalo sa jej osudným "Welcome aboard this Southwest rail service train to ... Richmond" sedadlo. Celkom vtipný paradox bol, že som si deň na to na nejakých blšákoch ujebala brand new a tú som stratila po ceste domov z blšáku. Nuž pán boh dal...karma vzala.
Ale pravý handmade koláčik z raw patetickosti sú tie hodinky. Boli to také divné hodinky. Fest. Mali digitálne ručičky - na takom pozadí kde bol voľáky modrý kopček a nad ním taká bodka - a to celé na zlatom. Hipa to raz prirovnala k hovnu čo vypadáva z riti. Buď to bolo abstraktné umenie alebo mesiac nad horami .. kto dnes vie.
A jedného krásneho dňa na začiatku leta som tie hodinky nechala u Kiki( nie nemá tam byť tvrdé y to je tá "Kiki", nesklonné ) v Brezne. A nevedomiac že sú tam, som sa s nimi rozlúčila - a že mi bolo ľúto. To boli hodinky čo strávili kopu času na dovolenke na tvojom nočnom stolíku (alebo na zemi, tam zvyklo byť menej špiny). Kopu pitiek s nami prežili. Kopu hrozných rán a ešte horších večerov. Premiéry. Derniéry. Éry. Diery. Ale show must go on. A prišiel september (už cítite tie klišé, ako pršia - sťa opadané listy - z neba rovno do Evitovky). A hodziny prišli spolu s Kiki späť na milované intráky.
Lenže! HA! PLOTTWIST. Nefungovali. Teda - z dvoch digitálnych ručičiek buď svietila iba jedna alebo tvorili kruhy po celom ciferníku.
Ale ja som tie hodinky vskutku milovala. A odmietala ich vyhodiť. Tak som ich nosila. Nefunkčné hodinky, čo zastali niekedy v minulosti. Z čistého afektu som ich nedávala ani dole poriadne.
Ale čas šiel a ja som nikdy nevedela koľko je, všetko dôležité som zvykla zmeškať. Tak som si jedného dňa povedala - že vec, ktorá nefunguje - musí ísť. "Ale ty tie hodinky predsa miluješ - a tak dlho si na ne čakala -zjavili sa keď si už prestávala dúfať" ozval sa uškriekaný vnútorný hlások nápadne sa podobajúci na spev Mariky Dží. A tak stojac na moste nad zadrbanou hnedou Nitrou som si odopla hodinky "Sorry Marika. Môžem ich milovať koľko scem. Nejdú." A hodinky leteli dolu do sračiek. Ani som ich nevidela padnúť, už som šla rezkou chôdzou do tabaku pre cigy.
Suma sumárum - jasné, že to piču pomohlo - keď ste raz zaseknutí v minulosti môžte vyhádzať všetky hodiny, polámať im ručičky a digitálkam rozjebať displeje. Veľa vody pretieklo riekou od toho dňa a - nuž - čas sa pohol. Ale dnes je ten deň, ktorých už býva málo, a prichádzajú zriedkavejšie a zriedkavejšie - ale predsa. Keď si pri čakaní na pizzu spomeniem...
Na tie hodinky.
Na teba.
Ako mi kedysi chutilo víno. Že by to bolo vôbec možné, najlacnejší patok od Baretku... voňal ako samr vajn.
Ako som kedysi plakala. A tebe to bolo naozaj ľúto...
Tik. Tak. Tik. Tak.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár