Predstavenie Seňora, ktoré som videla v Martine na Dotykoch a Spojeniach 2014 v podaní súboru z Divadla Jonáša Záborského (DJZ) v Prešove a réžii Mariána Pecka, ma chytilo za srdce. Nie je to len preto, lebo si Pecka ako režiséra nesmierne vážim a jeho veci sú pre mňa vždy veľmi pekným zážitkom (napriek tomu, že všeobecný názor odbornej verejnosti je, že sú to psychopatické schizofrenické inscenácie). Videla som od neho asi 4 hry a všetky sa v mnohom navzájom podobali, no mne to imponuje. Má vlastný podpis, ktorý mi vyhovuje.

Seňora nebola iná. Scéna bola typicky megalomanská a kostýmy preexponované, no v polohách, ktoré chcel dosiahnuť to bolo dokonale prispôsobené. Zo steny krvavej farby vystupuje niekoľko masívnych drevených schodíkov nepravidelnej dĺžky a rozmiestnenia. Slúžia ako všetko, na čo si spomeniete. Od podstavcov na kvetináče, po herný priestor.
Scéna pokračuje do proscénia, kde sú umiestnené dva mikrofóny, na každej strane javiska jeden. Okrem toho sa namiesto bočných výkrytov umiestnili vysoké steny z červeného zamatu ako zvyšok scény. Slúžili na príchody a odchody rovnako ako na prinášanie veľkých objektov na scénu. To je ďalšia typická črta Mariána Pecka, suchá scéna ozvláštňovaná najrôznejšími predmetmi.

Kostýmy. Vzhľadom k situovaniu hry a k dejovej línii odohrávajúcej sa v strednej Amerike a neskôr USA prvej polovici 20. storočia sú kostýmy uspôsobené, takže kostymérka zachovala pôvodný zámer. Okrem toho sa v hre vyskytuje aj chór, ktorých obliekla do obyčajných frakov s cylindrami.

Človek ako ja, ktorý je zvyknutý na silný hudobný podmaz, ktorý umocňuje zážitok z predstavenia, bol mierne sklamaný. Hudba nebola výrazná a takmer žiadna ak nepočítam rytmické pasáže živých bicii na vytvorenie napätia. Mankovecký je povestný svojou peknou hudbou, no tu nedostal veľký priestor.

No a aby som prešla konečne k príbehu.
Seňora je pôvodný slovenský text, ktorý vznikol na objednávku pre DJZ. Pojednáva o svetoznámej maliarke Fride Kahlo a je viac menej biografický. Autorka vychádzala z rôznych zdrojov, no najmä z Fridiných denníkov, ktoré vyšli aj v knižnej podobe. Svet ju dnes pozná len ako ženu so zrasteným obočím a tú, ktorú v autobuse prepichla tyč. Aspoň to boli jediné dve informácie, ktoré som o nej vedela predtým ako som prišla na predstavenie. Pecko brilantne spája bábkoherectvo s činoherným divadlom a odrazilo sa t aj v tejto inscenácii. Dokonca Fridiných "duchov minulosti" obliekol do dievčenských šiat, vytvoril postavu smrti, ktorá má nad všetkým nadhľad a pod. Príbeh sa vyvíja retrospektívne. Na začiatku vidíme ukričanú strpatú ženu o barlách, ktorá má na sebe len sadrový korzet pomaľovaný komunistickými znakmi (áno, bola komunistka) a obťažuje jej slúžku (áno, bola bi). Po chvíli sa upokojí a požiada duchov, aby jej ako prvé vrátili nohy (po nehode, ktorú prežila mala pravú nohu zlomenú na 11tich miestach a nebolo to ani zďaleka všetko, čo sa jej stalo). A tak sa pred našimi očami kričiaca žena s barlami premení na nevinné dievčatko v kriedových šatách ( - prevleky priamo na javisku). Sledujeme Fridino detstvo v obkolesení jej dvoch sestier, na ktoré sa vôbec nepodobá. Ona je mužskejšia, väčšia rebelka, nie je to – ako sama vraví - mexická panička.


Sledujeme jej ťažký vzťah s matkou a to, ako z nej otec urobil fotomodela (áno, fotila sa ako muž). Jej prvú lásku a prvé sklamanie a prvé stretnutie s jej osudovým mužom Diegom Riverom. Seňora Riverová. Veľmi na tom mužovi lipla a neustále ostávala v jeho tieni, napriek tomu v dnešnej dobe je vďaka feministickým aktivistkám v sedemdesiatych rokoch známejšia ona ako on. On však - s prepáčením, citujem - pretiahol aj veveričku v letku, takže ona sa stále necítila docenená. Poslednou kvapkou bolo, že sa nechal in flagranti pristihnúť s Fridinou najmilovanejšou sestrou. Nikdy to neodpustila ani jemu, ani jej, napriek tomu, že obaja tvrdili, že to nič neznamenalo.
Bolo po ruskej revolúcii a Leninovej smrti, Stalin pripravoval masové čistky Leninovej starej gardy a generál Trockij potreboval azyl. Rivera mu ho poskytol a tak sa Trockij stal jediným milencom Fridy Kahlo (i keď mileniek mala podľa záznamov mnoho - vraj sa vyspala aj s manželkou Andrého Brétona). Rivera cítil krivdu a veľmi sa na ňu nahneval. Medzitým sa Frida pokúsila niekoľkokrát otehotnieť, no kvôli nehode, pri ktorej ju prebodla tyč a poranila jej pohlavné ústrojenstvo, už nemohla mať deti. Pri poslednom potrate takmer umrela. Psychicky bola na tom veľmi zle a jediné, po čom túžila, bolo, aby ju niekto miloval.
Neskôr sa s Diegom rozviedla, no po spoločenskom tlaku sa po roku znovu vzali, ale uzatvorili zmluvu, že ani jeden z manželov nebude s tým druhým spať. Fungovalo to surrealisticky dobre.

Po tomto predstavení som Fridu vyhlásila za svoju obľúbenú historickú osobnosť. Bola to výnimočná žena, ktorá počas svojho života veľmi trpela a uznania sa dočkala až po smrti.

Čo sa týka hereckých výkonov, hlavná herečka bola na javisku takmer neustále a dokázala plynulo prechádzať z polohy do polohy. Ostatní jej v podstate len robili kulisu. Ona bola dominantná, ale výborná, i keď v súkromí dosť arogantná. Vyslúžila si standing ovation, pretože byť 180 minút na javisku v takej ťažkej postave nie je hračka.

 Recenzia
Komentuj
 fotka
antifunebracka  22. 3. 2015 01:00
a kto ju hral? a co mas vo vacku? ale inak z toho, ako si ju opisala, mi vyznievala dost nesympaticky
 fotka
otvoreneokno  9. 12. 2015 22:58
a toto si napísala len tak alebo kvôli škole? čo študuješ? niečo s umením, divadlom? Akurát mi toto príde veľmi vhod, pretože ja študujem mimo iného aj estetiku a vrámci teórie divadla musím napísať recenziu na ľubovoľnú inscenáciu a pred týždňom som bola na Seňore, tak reku o tom napíšem a hľadala som iné recenzie, a ľaľa, zachránil ma birdzik tak díky ti, je to celkom fajn napísané
Napíš svoj komentár