*Mlčky sedí vo svojej izbe a ťuká do klávesnice Notebooku. Nemá čo by povedala a nemá ani komu. Z inej izby sa ozýva hlasná zvučka športového spravodajstva a chrapot jej otca. Pred chvíľou dopozerala film , ktorý v nej vždy vyvolá zvláštnu náladu. Je sobota. O minútu osem, večer. Od rána jej štrajkuje internet a teda nemá žiadnu nádej na záchranu nálady od ľudí, ktorých má rada a vie, že by jej pomohli. Nevadí. Počká kým príde jej mama z divadla a potom pôjde spať. Je to nudný život, Francúzi by povedali „Métro-boulot-dodo“. Vyjadruje to formu stereotypného života. Ani nevie nad čím premýšľať. Len tak píše čo ju napadne. No prečo nemôže mať život ako vo filmoch? Prečo jej bytie nemôže byť komédia? Alebo aspoň thriller? Toto čo ona prežíva jej príde ako bezdejová fraška nehodná ani len do kabaretu pre opilcov. Vzdychne si. Ešte raz skúsi vytiahnuť kábel od netu z počítača a znovu ho tam so zúrivým psychopatickým výrazom vrazí. Opäť sa jej objaví len žltý trojuholník oznamujúci, že nemá žiadne pripojenie do siete. Nerozumie tomu veď ráno to išlo až do chvíle kým to neodpojila a nešla otcovi do kuchyne prečítať o dátach v baktériách. Potom sa vrátila späť zapla to a odvtedy je tam ten trojuholník. Magori! Pevná linka hluchá, cíti sa ako v Egypte. Tam sú tie nepokoje. Môže to zabaliť a začať sa učiť alebo si čítať, ale na čo? Netrápi ju, že o sebe hovorí v tretej osobe. Tvári sa ako malé dieťa čo sa o chvíľu rozplače. Chýba jej skutočný priateľ. Aspoň jeden čo by sa aspoň raz úprimne opýtal ako sa má a ako sa cíti, či jej je dobre. Nikoho takého nemá. Jej svet je plný hercov čo sa tvária na dobrých a spravodlivých a tí, ktorí takí naozaj sú sa hrajú na bezcitných. To naozaj len ona pociťuje krivdu alebo je takých zúfalcov viac? Uvedomuje si, že tá strata priateľov nesúvisí so zmenou školy lebo na starej škole boli len tí falošní, ale možno, že to len konečne pochopila. Ona ich považuje za zlých aj keď oni sami seba možno nie. Ju to už nebaví tváriť sa na dobrú a milú aj keď taká nie je. Nie vždy. Je náladová, taká hrozne náladová. Všetci to vedia a keď je na nich zlá buď odídu alebo jej nadajú pričom ona potrebuje iba podať ruku alebo povedať pekné slovo. Možno sa porozprávať. Kašlať na to, asi je to len paranoja. No tá myšlienka ju prenasleduje stále častejšie a pomaly prichádza na to, že je jej lepšie keď je sama. Nie s nimi. Sebe sa síce nevyrozpráva, ale sama sa uteší a je jej aspoň trochu lepšie. V jej okolí je len málo ľudí mimo jej najbližšej rodiny, ktorých má rada. Všetci tí, ktorých by dokázala považovať za priateľov sa dajú zrátať na prstoch možno troch rúk. Ona takto nechce žiť. Kde na svete sú ľudia srdečnejší? Kde je mentalita, ktorá by jej vyhovovala? Aj napriek tomu, že od malička sa pozerá na hercov čo sa stále pretvarujú ona už viac nechce. Ak by to mala robiť na úkor toho, že bude taká aká chce byť. Nehrozí jej schizofrénia, to skôr iným. Urazí ich? Im to nevadí. Na druhý deň sú v pohode. Nadá im? Tiež im to nevadí. Pošle ich do preč. Nič to s nimi nerobí. Tak kde sú časy priateľstva na život a na smrť? A kam odišli ľudské city a vyjadrenie túžob? Prečo sú všetci pretechnologizovaní? Ona sa cíti ako odľud, keď sa na to všetko pozerá. Chcela by zmeniť svet a jeho osud, alebo aspoň ten svoj, ale ako? Ako môže malá osôbka z malého mestečka zmeniť chod sveta? Jediné čo môže je odísť. Ďaleko, preč, niekam kde bude sama. Bez ľudí.*

 Blog
Komentuj
 fotka
madnesshouse  9. 2. 2011 12:00
krásne a cítiš presne to čo ja a to ma núti povedať že je to proste úžasné
 fotka
aliamiseagova  9. 2. 2011 22:24
toto je úžasné
 fotka
personanograta  13. 2. 2011 15:23
Páčilo sa mi to dovtedy, kým si nezačala trepať tie kraviny. Ale nie! Ty ich dokážeš zrátať na prstoch troch rúk, ja len jednej. No vôbec mi to nevadí. Prečo toľko pesimizmu?
Napíš svoj komentár