Nina bola sama. Veľmi sama. Takto osamelo sa necítila už kurva dlhú dobu. Nemal ju kto objať. Nemala som komu vyplakať. Nemala za kým ísť. Nemala nikoho, koho by skutočne mať chcela. Nie, nejde tu o chlapa, partnera, milenca.....Ide o človeka. Je jedno akého bude pohlavia, len nech je tu: Uvedomila si totiž, že aj jej doteraz pevné vzťahy začali padať. Pomaly, potichu a bolestivo. Nemala zrazu už toľko priateľov. Oni sa nestratili, to nie. To Nina sa strácala im, strácala sa sebe, strácala sa svetu. Nevedela prečo, ale čím ďalej sa uzatvárala do seba, nedokázala komunikovať, nevedela sa baviť, proste RESET. A sama nevie prečo. Bolo to tak čudne, zvláštne, malo to prichuť blížiacej sa psychiatrie.
Chýbala je Lulu. Tá stará Lulu, ktorá Ninu milovala. Nina vedela, že na Lulu je toho veľa, že ma kopu vlastných problémov, preto ju nezaťažovala tými svojimi, aj keď vedela, že Lulu by jej pomohla. Nie, proste akosi prestala mať pocit, že sa potrebuje s niekým rozprávať. Dusila to v sebe ako mäso pod pokrievkou a čakala, kedy von vypustí paru.
Ale spať k Lulu. Tento pretrhnutý reťazec Ninu bolel najviac, Lulu bola Nina súčasť. Tá, ktorá ju vypočula, ktorá jej pomohla, ktorá ju pohladkala, pobozkala, tá, čo za ňou prišla, keď jej bolo najhoršie. Nina jej ani nemusela nič hovoriť. Ani teraz jej to nehovorí. Ale nie preto, že by to Lulu prirodzene pochopila. Teraz to proste s Niny von nejde. Ani pred Lulu.
-Kurva čo je so mnou? – pýtala sa Nina sama seba v duchu. Chcelo sa jej plakať, plakať, plakať.....
Nina to chcela spať. Veľmi. Chcela byť šťastná. Áno, aj teraz je v podstate šťastná, len v jej duši je niečo škaredé a čierne a nejde to von. Možno preto je vonkajšok stále pekný a farebný. Všetci vidia len obal, nik nevidí samotný tovar.
Nina bola ako zaváraninový pohár. S kopou emócii vo vnútri. Lenže mala pokazené uzatváranie – emócie nešli ani dnu, ani von. A pekne hnili, Nina ich totižto nakokot zakonzervovala. Hold, aj také sa stáva.
Tak, a teraz nevie čo ďalej. Potrebuje niekoho. Je jej jedno koho, len aby mala komu dať tie emócie. Pekne naservírované na podnose. Neočakávala kladne hodnotenie. Stačilo jej to že ich niekomu dá. A chce spať svoju starú Lulu, ktorej môže všetko povedať. Chce Andreja. Nie toho starého, ale nového, len nech nemá rytiersky titul. Už len to jej chýbalo, ďalšia skrachovaná postavička, ktorá verila v svoje úžasné vlastnosti.
Chcela byť zase tým malým, bezstarostným dievčatkom, ktoré prebaľovalo svoju Dadu, papalo zmrzlinu, behalo zo sliepkami na obojku, hralo sa s Paľom od susedov na gynekológiu, nosilo ružové šaty a pískajúce sandalky. To dievčatko, ktoré sa pred zrkadlom maľovalo maminými šminkami a predstavovalo si aké je to mať 20 rokov. Dievčatko, ktoré tak beznádejne túžilo vyrásť, byť dospelou. Ale dospelosť je nudná, plná prekážok, trápení, bolesti, útrap, daní, špiny. Škoda, že to vtedy nevedela. Bola zaslepená nádhernou detskou naivitou. A nie, neboli to tie 5tky dioptrie.
Možno je to len spôsobené chorobou alebo liekmi ktoré ju utlmovali. Čoraz viacej spala a ríša snov sa stala jej jediným útočiskom. Tam ju nič nebolelo, nič ju netrápilo, všetko šlo presne tak, ako malo.
V poslednej dobe sa jej snívali nádherne sny. A vždy v nich bol chlap. Zozačiatku neznáma postava, ktorá časom dostávala črty. Nina sa tešila na okamih, kedy ho uvidí detailne. Jej priateľka Simona jej raz povedala, že si ma svojho ideálneho partnera vysnívať. Nina vtedy pochopila, že fľaša piva to síce nebude, ale že ani sama nevie, kto to ma byť. Tak začala. Uvidíme, ako to dopadne.
Možno tento výkrik Nininých myšlienok do tmy nikto nechápe. Možno ani ona sama. Možno to chce len čítať medzi riadkami a človek pochopí. Ľudská duša je totiž tak komplikovane miesto, že ani ten najlepší kompas Vás k pomyselnému severu nedostane . Ninin kompas sa už zase kazil, a ona nevedela ako ho opraviť. Všetky dostupné techniky boli odrazu fuč, všetci schopný opravári mali dovolenku, poprípade dali výpoveď. Alebo umreli.
Nina zavrela oči, prikryla sa perinou až po nos a sladko zaspala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár