Zdali sa mi nudné.
Teraz ich už chápem.
Stojím, pozerám z okna šiesteho poschodia a premýšľam, či by ma Boh premenil vo vtáčika, keby som ho o to úprimne prosil.
Aby som mohol niekam odletieť.
Niekam ďaleko.
Stojím a držím slzy na krajíčku. Pery privreté do tenkej čiary. Dych pomalý a hlboký. A v hlave všetko to, prečo sa tu oplatí zostať. Prečo to? Prečo nie všetko to kvôli čomu je lepšie odísť.
Jemný vánok mi pohladil tvár. Je ako dotyk maminej ruky. Jemný a dodávajúci krásny pocit radosti a pokoja. Rovnaký ako rozhovor s niekým výnimočným.
Neopísateľný. Dávajúci chuť žiť.
Zrazu nevnímam nič, len prúd spomienok. Svet okolo upadol do ticha. Zastavil sa a čaká.
Až nabehli zimomriavky.
Poletím?
Počujem hlasy.
Nabádajú ma skočiť. Letieť v ústrety novej ceste. Zas a znova cítiť ten vánok a spomínať pri ňom na všetky tie príjemné veci.
Ale len spomínať.
Zvládnem to? Dokážem sa vzdať predstavy, že sa to možno ešte vráti? Že to prežijem znova?
Chcel by som to. Strašne by som to chcel. Život ma ale naučil, že nie je o tom čo chceme, ale o tom čo si svojím konaním zaslúžime. Čo si dokážeme vybojovať a čo všetko tomu vieme obetovať.
Ja som nič z toho nedokázal.
Ukázal som už aký som. Nevážil som si všetko čo som mal a je čas zabudnúť na to. Nechal som odplávať tie najkrajšie veci, lebo vtedy som ich bral ako samozrejmé.
Teraz už viem, že to niesú. Ale už je neskoro. Stratil som dušu.
Alebo nie? Stojí za to hladať ju ešte? Či je jej strata nenávratná?
Stojím a pozerám pod seba. Myšlienky sa zastavili. Už len zhlboka dýcham. Triaška na celom tele...
Letím...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
4
Súhlasím s @titusik ... hľadať sa vždy oplatí, ak si vravíme že nie, tak to nie je pravda. Vždy sa oplatí bojovať. Nebojuje len ten, ktorý si zvykol na stereotyp, ten, čo to naozaj nechce.
Napíš svoj komentár
inak pekný blog