Dlhé roky som žil v nebezpečnej ilúzii. Od osemnástky som šliapal na plyn a moje tempo sa len stupňovalo – drogy, alkohol, nekonečné noci. Mal som v hlave bizarný plán: presviedčal som seba aj okolie, že zomriem v dvadsaťsedmičke. „Som hviezda,“ hovorieval som s trpkým úsmevom, odkazujúc na slávnych hudobníkov, ktorí odišli v tom istom veku. Veril som tomu tak silno, až som si tú smrť takmer privolal.
Prvé varovanie: Tuhnutie zaživa
Bolo to päť mesiacov pred tými osudnými narodeninami. Deň začal ako každý iný – gram amfetamínu do poobedia, preložený tromi „vodnými bongami“ marihuany. Keď za mnou prišiel kolega s extázou, niečo vo mne hovorilo „dosť“. Ale on naliehal. Aspoň štvrtku, na rozlúčku.
Povedal som „ok“. O dvadsať minút neskôr sa svet zastavil. Zo sekundy na sekundu mi stŕpla polovica tela. Ten pocit, keď sa vlastné telo stáva cudzím, ma paralyzoval. Bol to čistý strach, ale vtedy som to ešte nejako ustál. Na chvíľu som sekol s drogami. Ale démoni majú dobrú pamäť.
Druhé varovanie: Diagnóza cez monitor
Prišlo to 15 dní pred mojou 27-čkou. Nočná zmena v chladnom sklade, štyri Red Bully na udržanie tempa a po príchode na ubytovňu opäť tie tri nešťastné bongá. Plán bol jasný: vypnúť a spať. Namiesto spánku však prišiel „záchvat“.
Srdce mi začalo búšiť do hrude ako splašený kôň, čo sa snaží vykopať dvere zo stajne. Stŕpla mi tvár, pery, sánka ma pálila a ľavá ruka mi stŕpla a oťažela ako z olova. V totálnej panike som otvoril notebook a do Googlu naťukal: „príznaky infarktu“. Čítal som tie riadky a v hlave mi blikalo červené svetlo – mal som do bodky všetko, čo tam bolo napísané.
Vtom niekto zaklopal.
Prízrak vo dverách
Bol to miestny „grázlik“, človek, ktorého som sa za normálnych okolností bál. Raz som ho stretol o polnoci v lese, kde fajčil crack s nožom v ruke. Teraz tam stál a ponúkal mi kradnutý prací prášok za polovicu. Keď ma však uvidel – spoteného, ako si zvieram hruď – zmenil sa.
„Čo ti je?“ spýtal sa s výrazom ako keby mu stekal pot po tvári.
„Srdečný zával,“ vyhŕkol som (bol to Poliak, tak som použil jeho výraz).
Chcel pomôcť, no ja som v tej chvíli potreboval len jedno: kľud. Poslal som ho preč a on, so sklopenými ušami, odišiel do tmy chodby.
Otcov hlas ako kotva
Zostal som sám. Sanitku som zavolať nechcel – tá hanba by bola neúnosná. Vytáčal som otcovo číslo. Keď zdvihol, spustil svoj bežný monológ o živote. Nechcel som ho prerušovať, jeho hlas bol to jediné, čo ma držalo pri zmysloch. Až keď sa ma opýtal, ako sa mám, vydýchol som:
„Oci, asi mám infarkt.“
Nastalo ticho, ktoré vystriedal jeho naliehavý hlas, aby som volal pomoc.
„Nie, ja len potrebujem kľud,“ odvetil som mu potichu. „To, že nič neodpovedám, nie je preto, že nechcem. Ja nemám silu. Je mi dobre, keď ťa len počúvam.“
A tak rozprával. Pätnásť minút mi jeho hlas robil spoločnosť v boji o život, až kým bolesť neustúpila.
Systém verzus realita
V ten deň som ukončil svoju „profesionálnu kariéru feťáka“. Nebolo to hneď čisté, občas prišli pády, ale tá cesta smerom nahor sa začala tam. Dnes som v bode, kedy chcem tie jedy ako alkohol a cigarety úplne vymazať.
Najväčšia facka však prišla po rokoch u lekárky. Keď som sa jej s tým úprimne zveril, začala sa mi smiať do tváre. Povedala, že keby som mal infarkt, vyzeralo by to inak – a to si ten príbeh ani len nevypočula. Vlastne hneď potom keď som jej povedal že asi som mal pred 3 rokmi infarkt, tak ma automaticky vysmiala bez toho aby som jej povedal príbeh, ktorý som zažil. Vtedy som si povedal, že s doktormi a ich radami už nechcem mať nič spoločné. Cítim sa ponížený ľuďmi, ktorí tu majú byť pre nás práve v takýchto chvíľach. Keď som zomieral, neboli tam, a keď som im o tom povedal, vysmiali ma.
Pravda je však taká, akú som ju prežil. Aj keď EKG po rokoch neukazuje nič, ja si tento deň budem pamätať do detailov do konca života.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár