Vo februári som si povedala, že skúsim znova chodiť na rande. Tak som spustila tinder a presne na Valentína mi napísal Martin. Písali sme si veľa, počas pracovnej doby, večer, a prvého marca sme sa stretli, v sobotu o desiatej ráno na farmárskych trhoch neďaleko miesta, kde bývam. Vyšlo to, prvé rande trvalo 12 hodín, hneď na druhý deň sme sa stretli znova a takto sme to ťahali až do môjho odchodu na camino.
Odletela som do Portugalska a prvý deň mojej chôdze som si zaumienila prejsť 23 km. Boleli ma nohy, fúkal vietor, bola som hladná a nezvyknutá chodiť s batohom na chrbte (nakoniec som zistila, že väčšina vecí nebola potrebná, mohla som ich vymeniť napríklad za panthenol). Problémom nebola ani tak diaľka, ale keď kráčate 7–8 hodín denne, tak vás omrzí počúvať hudbu a podcasty a pozerať sa okolo seba. Navyše, v prvý deň som bola v strese, či budú mať v ubytovni dostatok miesta, aby som tam mohla prespať, takže som sa hnala rýchlo a nakoniec som bola na ubytovni zbytočne skoro. No a na jednom z chodníkov som sa šmykla na psom hovne a spadla doňho.
Po týždni som si na chôdzu zvykla, zmenil sa terén a ja som zistila, že vzhľadom na výdaj energie môžem denne vypiť tri plechovky sladenej coca coly s citrónom a jesť k tomu koláče. Vrátila som sa šťastná, chudobná, a opálená podľa šortiek z decathlonu, ktoré po dvoch týždňoch smrdeli ako žlčové mydlo a detský púder.
S Martinom sme sa stretávali naďalej, až kým si koncom mája nezačal držať odstup. Zrazu z x správ denne sa stalo celovíkendové mlčanie, úzkosti sa vrátili väčšie a silnejšie ako kedykoľvek predtým.
V júli ma povýšili v práci, Martin išiel na mesiac na Kanárske ostrovy, poslal mi odtiaľ pohľadnicu, písali sme si trocha, bol nadšený z toho kde je a ja som sa pokúsila ísť dvakrát na rande s niekym novým (nedopadlo to). Išla som na koncert Chinaski, na ktorý som mala zadarmo lístok, všetci moji (chronicky) nezadaní kamaráti si našli frajerov a frajerky, takže ja som hľadala cestu ako byť sama a nezblázniť sa. V lete som presedela veľký čas na obrubníku pred hospodou, kde sme v jeden večer sedeli spolu s Martinom a stále som chodila na terapie.
Na konci augusta sme si dali ja a Berlín reunion a myslím, že ak by som niekde chcela žiť a nebola by to Praha, tak by to bol práve Berlín. Akurát by som sa musela naučiť po nemecky. Alebo vyštudovať školu.
Počas jesene som začala rozmýšľať nad novou prácou, opäť som sa pokúsila ísť pracovať do pekárne počas víkendov. Chýbala mi externá validácia, chcela som, aby ma mal niekto rád, s kamarátmi sme sa zrazu prestali stretávať tak často ako v lete. Nakoniec to dopadlo tak, že na začiatku decembra som podala výpoveď, navštívila psychiatričku, začala maľovať obrázky a chodiť na kafe sama. Stále hľadám svoje miesto v živote, lenže zároveň sa točím v kruhu, ktoré pozostáva z každomesačných stretnutí s Martinom, ktoré by som mala ukončiť, rozmýšľaním nad tým, že pôjdem externe študovať, nových záľubách, ktoré trvajú polroka a (teraz už menej početných) úzkostiach.
Na začiatku roka som si dala 3 predsavzatia: Konečne v práci nebudem junior (done), prejdem camino (done) a začnem behať (not done). Namiesto behania maľujem a čítam knihy a chodím na výstavy a myslím, že konečne chápem, že smútok je dočasná vec a nikto tu pre mňa nebude navždy a nemôžem na niekoho stále čakať. Trocha ma začína prepadávať strach, že budem navždy sama a nie je to veľmi príjemné, ale nejaká ezoterická influencerka na instagrame spomínala, že koncom novembra sa uzatvára obdobie blížencov v Saturne a po troch rokoch nešťastia sú vraj planéty v správnej polohe na to, aby som bola šťastná.
Pokúšam sa jej veriť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár