Snehové vločky, vietor lomcoval mnou.
Necítim bolesť, nevnímam hnus,
Čo čakám je iba nočný autobus.
Spotený, hluchý, bez hlasu, bez dychu,
Vstupujem do verejnej dopravy prepychu.
Na chlad v duši nepôsobí prekúrené vnútro,
snáď štyridsať stupňov sála z týchto útrob.
Ťahá ma smerom k prázdnej posteli,
Ak ma feťák na konečnej nestrelí.
Po ťažkom kove hrá indie zo sluchátok,
Na sedačke ostal len spotenej riti otlačok.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár