Pondelkové ráno, asi, nie som si istá ani dňom, lebo každý deň je pre mňa podobný. Každé ráno sa budím na to isté bľabotanie a ten najkrajší úsmev mini človiečika vedľa v postieľke. Nasleduje prebaľovanie, zarábanie mliečka, kŕmenie, mojkanie, cvičenie, uspávanie a takto dookola celý deň. Mám pocit, že posledných 5 mesiacov ubehlo za týždeň a ja som sa nepohla z miesta. Večer, keď všetko stíchne a ja poslednýkrát uspím svoj malý poklad, začína môj vysnený život. Privriem oči, cítim ako sa mi na rukách spravili zimomriavky, cítim ho pri sebe, cítim jeho vôňu, vidím ten šibalský úsmev, dotýkam sa jeho rúk.. Presúvam sa vyššie na jeho ramená, chytím ho za vlasy a on ma nežne pobozká. Usmieva sa pri tom a ja sa zasmejem. "Zbožňujem ťa," pomyslím si a rukou mu prechádzam cez pevnú vypracovanú hruď. Chytí ma za boky, otočí chrbtom k sebe a zhlboka sa nadýchne vône mojich vlasov. Končekmi prstou mi prechádza po brušku až k prsiam, zasmejem sa. Dobre vie, že som šteklivá. Chytí ma za krk a vrúcne ma začne bozkávať po šiji. Pritisne si ma bližšie k sebe, cítim ako sa mu zrýchlil dych, podlomili sa mi kolena... 

Prebúdzam sa, je opäť ráno, asi utorok, stále neviem, pre mňa len ďalší deň v nekonečnej slučke toho istého. Po ľavej strane bľaboce a smejká sa tá najlepšia časť zo mňa a po tej pravej  plytko dýcha a chrapká moje nesprávne rozhodnutie. Vstávam, prebaľujem a kŕmim. Na ľavej ruke sa mi leskne zlatý krúžok a ja sa chcem radšej opäť myšlienkami vrátiť späť do svojich snov. Snov, ktoré nedávno boli realitou. Len môj vysnený je už len snom. 

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár