Matka – najdôležitejší človek v živote každého jedného človeka. To je pravda pravdúca. No čo sa v dnešnej spoločnosti deje, nad tým ostáva rozum stáť. Na úvod sa chcem ospravedlniť, pokiaľ by sa tento článok nejakej mamičky dotkol, no je to môj osobný názor na pár z nás. Mala som tú česť stať sa taktiež matkou a mala som aj tú česť, vychovať dieťa spolovice v našom hlavnom meste, plnom ustráchaných matiek, v Bratislave. Poznanie, že existujú mamičky – otrokyne mi nechýbalo. Vždy som o tomto type rodičiek vedela, dokonca skúsenosti v mojej rodine mi to potvrdili. No akosi až v nedávnej minulosti, kedy sme so synom začali navštevovať detské ihriská a priestory, kde sa stretávajú malí manipulátori, sa mi rozbilo pomyselné sklo nádeje o mnou vytvorenej mylnej mienke (dávala som mamičkám stále šancu).
Neviem či štýl výchovy si matka berie ako „dedičstvo“ alebo je to len druh prestíže. No pri pohľade na tie rozbehané, spotené stvory je mi smutno za každú jednu. Stať sa takto dobrovoľne otrokom svojho potomka? Samozrejme, že tieto exempláre sa nachádzajú aj v iných mestách, no nemala som to potešenie vidieť a spoznať ich. To však nemôžem tvrdiť o už spomínanej Bratislave. Pre spresnenie vám opíšem dokonalý príklad „prehnanej matky“.
Nedávno som mala tú česť zúčastniť sa na „kávičkovom posedení“ u jednej veľmi dobrej kamarátky v dedinke neďaleko od spomínaného epicentra. Okrem nás dvoch tu boli ešte ďalšie dve mamičky. Jedna prvorodička a druhá niekoľkonásobná. Ja spoločne s hostiteľkou sme zdieľali rovnaké názory. Po niekoľkých prebdených nociach, kedy si naše ratolesti na nás zvykali po príchode z pôrodnice a pri pohľade na everesty prádla v bielizníku, sme hodili štrajk a rozviazali priateľstvo so žehličkami. Dodnes udržujeme len sporadický vzťah - oblek, šaty, košeľa a koniec. Zdieľame názor, že všetko ostatné sa zloží a poprípade schová pod sveter. Priznáme si to, radšej si po večeroch vyložíme nohy pri romantickom pípaní pestúnky ako by sme sa mali potiť pri žehliacej doske. No aby som sa vrátila k mojej téme. Takže, aby ste v tom mali jasno. Ja a kamarátka sme matky – flákačky. Ďalšie dve však boli iné extrémy. Keď som sa dozvedela, že kvôli žehleniu spia necelé tri hodiny, ihneď ma ovalila únava. Nechápala som, úprimne v duchu som sa im vysmievala. No pri ich pripomienke a vzájomnej zhode, že je potrebné žehliť ponožky a spodnú bielizeň, neudržala som sa a s výhovorkou, že musím ísť prebaliť malého som sa išla vyrehotať do kúpeľne. Nenamietam, možno je to potrebné z hygienických dôvodov. No obetovať spánok kvôli páru ponožkám a prederaveným trenkám? Nič iné ako začudovaný výraz mi nenapadá.
A to je len jeden z tisíc prípadov matky – otrokyne. Ony to tak samozrejme nevnímajú, robia všetko pre dobro svojich detí. No čo je zlé a také odsúdeniahodné na dieťati, ktoré pozná chuť hliny a horkosť rozbitých kolien? Ako sme vyrastali my, také matky budeme? Povedzte samy.

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár