Motýľ

Bežala po lúke. Bosými chodidlami sa dotýkala stebiel tmavozelenej trávy, ktorej kvapôčky rosy ešte nestihlo vysušiť ranné slnko. Bežala stále rýchlejšie, cítila každý úder svojho srdca, až kým... Rozprestrela krídla, odrazila sa od zeme a začala stúpať nahor.

Už tak dlho túžila cítiť chladný rednúci vzduch na tvári, pod sebou nemať nič, stúpať nahor po zvírenom hviezdnom prachu z vlastných krídel a zhlboka vdychovať sladký ranný vzduch leta.

Preč od sveta, preč od ľudí, opustiť vlastné pocity, myšlienky. Teraz už nič nebolo podstatné, nič nebolo dôležité. Len nahor k tmavomodrému nebu, stále vyššie, a so zemou opúšťať všetko čo ju ťahalo k zemi. Všetko tam zanechať, a byť slobodná, slobodná ako motýľ.

Vyjsť zo svojej kukly a na slnku povystierať pokrčené krídla. Nechať nech z nich vytiahne tie najkrajšie farby, sýte a plné života. Zmeniť sa z nemotornej húseničky na bezstarostného motýlika.

Chytili motýľa, pripichli na nástenku špendlíkom. Tam, vedľa ostatných. Už nevynikne. Vyblednú jeho farby. Posledný krát sa zatrepali jeho krídelká, zvíril sa hviezdny prach.

Bežala po lúke. Bosými chodidlami sa dotýkala stebiel tmavozelenej trávy, ktorej kvapôčky rosy ešte nestihlo vysušiť ranné slnko. Bežala stále rýchlejšie, cítila každý úder svojho srdca, až kým... Jej srdce zastalo, a ona sa zrútila k zemi.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu