Vlastne celý môj život som verila iba v silu samej seba. Rozprávky, čo tlačili do hlavy deťom ľudia náboženstiev, mi prišli veľmi nepravdepodobné. Všetko čo vzniklo bola vlastne náhoda. Nestvoril to nijaký boh. To bola moja viera. Alebo skôr by bolo lepšie povedané neviera. Lenže okolnosti, ktoré boli okolo mňa ma nútili začať veriť aj v niečo viac. Aj keď môj názor bol taký, keď si človek niečo nevedel vysvetliť zavalil to na toho na koho to zvaliť mohol. Ten, čo nikdy nepotvrdí či je to pravda, ale na druhej strane ani nikdy neodmietne toto tvrdenie. je to len celoživotné čakanie na to čo príde po smrti.
Smrť. Pri tomto slove mi prebehli po celom tele zimomriavky. Nikdy som sa nebála smrti. Ale teraz pri pomyslení na to, že všetci ľudia aj zvieratá sú mŕtve a ich mŕtvoly možno ani nikdy neobjavím, pri tejto predstave ma mrazil chlad. Aj keď možno to nebolo s toho, že to nikdy neobjavím, ale že už nikdy nikoho neuvidím. Čo by som preboha potom robila na tejto planéte? Oplatilo by sa mi vôbec žiť, keby som nemala žiť pre koho. Jedine pre samú seba. A aj keď každý človek má v sebe štipku sebeckosti, ja by som tak žiť nedokázala. Teda podľa môjho osobného názoru by tak nedokázal prežiť nik. Ľudské potreby mať spoločnosť sú veľmi silné. Potrebujú sa s niekým porozprávať. Potrebujú počuť nejaké podporujúce alebo kritizujúce postoje.
Vtedy som sa bála najviac toho, že moja psychika to nevydrží a urobím asi to, čo by urobil každí jedinec keby zostal na svete úplne sám. Áno, bála som sa toho, že sa zabijem. Aj keď pud sebazáchovy je prežiť, piť jesť, spať.... V takýchto situáciách môže človeku ľahko v mozgu nastať skrat a je po všetkom. Preto som sa stále snažila nájsť nejaké východisko, aby som sa necítila tak sama.
Po ulici, ktorej som kráčala, bolo veľa domov. Napadlo ma že sa do tých domov pozriem. No na moju ideu som nebola veľmi hrdá, keď som zbadala prvý domov. Nebolo v ňom nič. Absolútne nič. Holé steny, nebolo tam cítiť žiadnu vôňu, nebolo tam cítiť ani teplo. Domov úplne bez života.
Takýmto spôsobom som prezrelá zopár domov. V každom som našla to isté. Nikde nebola žiadna známka života, žiadny pohyb. Všetko absolútne zmizlo niekam. Všetko. Okrem mňa.
„Prečo som to práve ja? Ublížila som snáď niekomu?“ zasa som začala kričať do neznáma.
„Nenávidím vás, všetkých vás nenávidím. Ale ja vám to raz všetko vrátim.“
Cítila som ako mi stekajú slzy po líci. Zúfalstvo lomcovalo mojím telom. Celá som sa triasla akoby som sedela v chladničke. Nevedela som čo mám robiť.
„Ja sa naozaj zabijem! Ak sa mi nik neukáže do pár sekúnd, vrátim sa tam odkiaľ som prišla. Nie je to vtipné!!!“
Jediná moja myšlienka bola tá, že sa zabijem. Bolo to bod na ktorý som sa sústredila ako sniper na svoj cieľ. Vyšla som na jeden s panelákov. Ani som necítila, že som po schodoch prešla dvanásť poschodí. Ani som vlastne nevedela ako som sa dostala až tak vysoko a ako som otvorila poklop. Vtedy mi bolo všetko jedno bola som rozhodnutá.
Stála som na pri okraji paneláku. Bolo to naozaj veľmi vysoko. Chcela som skočiť, ale stále ma ťahala myšlienka ostať žiť. Bola to obrovská dilema.
„Čo ak práve ja mám zachrániť svet?“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár