Večná tma (Prológ)

Prešlo už veľa dní, odkedy slnko naposledy zažiarilo na našu Zem, nazývanú kedysi modrou planétou. Dnes je to čierna planéta, planéta tmy. Pravda, nič sa nezmenilo, oceány a moria nevyschli, ale všetka zeleň už dávno nie je zeleňou a ktokoľvek by sa teraz pozeral z vesmíru, nepovedal by, že tu niekedy existoval život. Mohli by sme Zem nazvať mŕtvou planétou, ktorou už v podstate je. Nikto z ľudí sa už neusmieva, nemajú dôvod. Násilie stúplo na neúnosnú hranicu, ľudia kradnú všetko všetkým, aj svojim najbližším, len aby si zaistili prežitie. Blázni. Nechápu, že už nič nepotrebujú a nič im už nepomôže. Mestá v tejto dobe vyzerajú nádherne. Svetlá svietia kam až človek dovidí, no dnes pri tomto pohľade nepociťujem radosť. Nepociťujem pri tom vôbec nič. Kedysi som sa rád prechádzal v daždi nočnými uličkami. Ticho narúšali len kvapky dopadajúce na zem a mesiac krásne žiaril. Ďalšia z vecí, ktoré sa už nikdy nezopakujú. Dnes už čas nič neznamená, noc je stále a ulice už dávno nebývajú prázdne. Sú plné mŕtvych ľudí. V skutočnosti títo ľudia žijú, no sú mŕtvi tak, ako aj ja. A preto k tomuto listu pridávam aj moje texty z dôb minulých. Z dôb, kedy bol život viac ako len slovo, ktoré je dnes bezvýznamné a kedy sa žiť skutočne oplatilo. Tiež tam pridávam rastliny a ďalšie veci, vďaka ktorým bol tento svet krásnym miestom. Ak toto niekto ďaleko vo vesmíre bude čítať, tak vedzte, že každý človek a každý iný živý tvor, ktorý kedysi obýval túto planétu je už mŕtvy. Zomreli bez toho, aby si to vôbec stihli uvedomiť. Nebude trvať dlho, kým čierna diera pohltí všetko. Ak sa táto schránka zachová, niekto sa snáď dozvie, ako sa žilo na našej modrej planéte. A možno sa to všetko stratí.

A potom, ak sme boli ozaj vo vesmíre sami, teraz tu už nebude nikto.

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu