Potomkovia Tresku - 5. diel

Od môjho prebudenia v Pásme už ubehol takmer rok.
Rok som prechádzal Pásmom a mohol som vidieť, ako veľmi sa po výbuchu krajina zmenila.
Nenarazil som takmer na žiadne lesy, žiadnych Samotárov a ani jedno zviera, ktoré by neprešlo mutáciou.
Za celý čas, čo som tu, som sa ale dostal oveľa ďalej ako všetci ostatní.
Objavil som Červené jazero, oblasť Veľkých kráterov a veľké množstvo opustených Vaultov, z ktorých väčšinu zabrala armáda.
Rok som sa tiež zo strachu vyhýbal všetkým mestám a oblastiam, kde ešte stálo viac budov.
Na týchto miestach prežívali najnebezpečnejšie druhy mutantov a stretnutie s nimi znamenalo istú smrť aj pre dobre vyzbrojený a početný armádny oddiel.
Pred pár dňami som sa však dostal k ďalšiemu mestu, ale namiesto toho, aby som ho obchádzal tak ako vždy, zamieril som rovno k nemu.
Oblasť vyzerala tak ako všade inde. Nebezpečná a tichá, ale nič nenasvedčovalo tomu, že by som sa mal ocitnúť obkľúčený bandou nebezpečných mutantov.
Na hrdzavej tabuli, ktorú som zdvihol zo zeme, bolo odlupujúcimi sa písmenami napísané „Bratislava“.

Počas dvoch dní, ktoré som tu strávil, som nenarazil na nič nezvyčajné alebo nebezpečné.
Mestom v minulosti pretekala rieka, pretože som našiel ruiny niekoľkých mostov, pod ktorými sa tiahol vysušený kanál plný odpadu a rozpadnutých vrakov lodí.
Neďaleko jedného zrúteného mosta sa nachádzala obrovská ruina. Podľa okien a toho, čo sa ešte dalo rozoznať, to v minulosti bývala katedrála alebo kostol.
Keď som prechádzal bližšie, zdalo sa mi, že sa na vrchu trosiek niečo zalesklo, ale neodvažoval som sa priblížiť príliš blízko.
Neďalekým námestím sa tiahol veľký počet suchých a polámaných stromov. Niekoľko z nich bolo vyvalených a zo zeme trčali obrovské korene.
Pomaly som prechádzal ďalej a dával si pozor hlavne na to, aby som sa držal v čo najbezpečnejšej vzdialenosti od budov, pretože to bol ideálny úkryt pre všetko, čo tu ešte žilo.
V jednej z bočných uličiek som dokonca zahliadol ohromný tieň, ale skôr, než som vytiahol zbraň, zmizol.
Odistil som zbraň, ktorá mi už v Pásme niekoľkokrát zachránila život a rozbehol sa na koniec námestia. Zastavil som sa len pri bezhlavej sediacej soche. Na zničenom podstavci sa dali rozoznať písmená „HIZDSAV“.
Netušil som, čo to mohlo znamenať.
Na konci námestia sa nachádzala veľká, takmer neporušená budova, ktorá ma však znervózňovala viac ako tie najnebezpečnejšie vyzerajúce trosky budov.
Na stenách boli jasné stopy výstrelov a na zemi boli rozhádzané kopy nábojníc.
Bolo práve toto miesto, kde sa stratil jeden z vojenských oddielov?

Náhle som za chrbtom ucítil pohyb a začul som dunenie ťažkých krokov.
Zo strachu som sa ani neotáčal , ale hneď som začal utekať do jednej z ulíc na ľavej strane námestia.
To, čo stálo za mnou nezaváhalo ani sekundu a s revom, pri ktorom tuhla krv v žilách sa rozbehlo za mnou.

 Napínavý príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu