Psovi som hádzala kamene do vody, nech sa schladí a vybehá. Čvachtal sa ako zvyčajne, veď vodu miluje. Skrátka, bavili sme sa. Počula som síce hrmenie, ale neblýskalo sa, tak som tomu nevenovala pozornosť. Ako som tak zdvihla hlavu od zeme a od rieky, všimla som prúdové lietadlo letiace dosť nízko nad nami. Napadlo mi, že možno obchádza búrku, ale až neskôr som si všimla tie desivé čierne mraky neďaleko od nás. "Do riti! Toto nevyzerá dobre!" zanadávala som nahlas. Môj pes na mňa pozeral, že prečo nehádžem kamene a stále dobiedzal. Čierňava sa valila rovno naším smerom, a tak už nemalo zmysel niekam pred tou búrkou utekať a zostali sme pri rieke.
Pozorovala som oblohu a hoci mi nevadilo, že by som zmokla, a búrok sa tiež nebojím, musím priznať, že mi nebolo všetko jedno. Zdvihol sa silný ostrý vietor a zostať v koryte rieky mi nepripadalo ako dobrý nápad. Po dlhom presviedčaní a kričaní som z vody dostala aj svojho psa. Jeho vôbec netrápilo, že sa na nás valí menšia prírodná katastrofa. Ledva som vyliezla hore, lebo silný vietor ma tlačil naspäť a navyše som kvôli kvapkám dažďa v očiach ani nevidela, kam šlapem. Z koryta rieky som vyšla na spodnú hrádzu a učupila som sa na zem. Hoci ma kryla horná hrádza a fúkalo tam o trošičku menej, dážď a vietor boli čoraz nepríjemnejšie. Cítila som bodavé kvapky na každej časti svojho tela. Môj bláznivý pes však len behal hore dolu a všade vláčil konár, ktorý nápor vetra zlomil.
Vravela som si, že horšie to už nebude, že tá búrka prejde a môžem ísť domov. Opak bol však pravdou. Miesto toho, aby dážď ustal, začalo sa krupobitie. Ľadové guľôčky veľké ako hrášok mi narážali do hlavy a do chrbta. Zatvorila som oči, no môj verný štvornohý priateľ po mne stále skákal, aby som sa s ním išla ešte hrať. Nie som si istá, či ma ten jeho elán tešil alebo deptal.
Našťastie, táto prírodná minitragédia prehrmela. Až vtedy som si uvedomila, že stojím po členky vo vode, ktorú rozmočená pôda nestihla vsiaknuť. Vyzliekla som si tričko i tenkú bundu, čo som mala na sebe a vyžmýkala z nich zopár deci vody. Ešte stále pršalo, ale našťastie to bol už len dážď, žiadny lejak ani prietrž mračien. To už bolo za mnou.
Celá premočená som aj so psom kráčala po hrádzi domov. Všade boli pováľané stromy, mláky boli také veľké, že sa nedali obísť. Na nohách som mala len žabky, tak som sa vrátila do starých detských čias a skočila takmer do každej jednej. Keď som prišla do mesta, ľudia v krásnych čistých a hlavne suchých šatách sa po mne pozerali, akoby som bola nejaký blázon. Bolo mi ukrutne zima a bolela ma koža úplne všade. Som však optimistka, preto som si našla aj nejaké výhody:
1. nelietali komáre
2. už ma netrápilo, keď sa pri mne pes otriasal, aby dostal vodu z kožuchu
3. zažila som čosi, čo nikdy predtým a prežila som
Som lovkyňa búrok, milujem blesky, hromy a rada sa na ne pozerám, ale pri tejto búrke som sa pozerala asi až z príliš blízka.
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
joelina
7. 7.júla 2008 21:47
zaujimavy vylet. a neprechladla si?
3
no pekne,ja by som tam ale neostala,urcite by som utekala niekam sa ukryt,ale musela to byt haluz,hlavne tie krupy
Napíš svoj komentár