Sme takí, akí sme. Nechcem povedať to oklieštené príslovie, že je dobré, možno priam žiadúce, aby sme sa v danom momente, okamihu v živote, jednak vedeli prispôsobiť aktuálnej situácii, a podobne, alebo či by sme dokázali ustúpiť aj napriek tomu, že jednak cítime akosi krivdu, keď vieme, že máme pravdu. Áno môžeme sa teraz akosi pýtať, to, čo kedysi pred dvetisíc rokmi sa pýtal Pilát Pána Ježiša tú vetu, ktorá mi v ušiach jednak od kvetnej nedele, a jednak od veľkopiatočného pašiového evanjeliového príbehu rezonuje akosi s väčšou intenzitou, keď som si dával aj ja také otázky a síce... " čo je pravda? Tvoj národ a ľudia mi ťa vydali, čo si vykonal?"
O čo teda ide. Nie je jedno, v akej fáze sa to dané sklamanie nachádza. Nie je jedno, či nám niečo nevychádza, doslova sa to rúca v samotných základoch na začiatku, kdesi v strede, alebo v tesnom ukomčení damého procesu, ktorý akurát v danom momente sa snažíme realizovať.
Ak by som sa tematicky spätne v úvahe vrátil k evanjeliovému úryvku, vidíme, že ani svetskému miestodržiteľovi nebolo všetko jedno a predsa sa len snažil v danom procese s Pánom Ježišom, o akúsi objektivitu, ktorá by ho predsa len primäla k spravodlivému verdiktu. Azda vieme ako samto skončilo, a predsa len podľahol tlaku z vonka, z okolia, a preto určite aj z vôle Božej Pán položil za nás život, aby na tretí deň so slávou vstal z mŕtvych.
Čo chcem povedať týmto krátkym biblickým zamyslením, touto vsuvkou z pašií, čo som teraz spomenul.
Že nádej je to posledné, čo človeku ostane napriek prehratom zápase, a že naozaj to sklamanie, o ktorom píšem v nadpise ako filozofickej otázke, zvyšuje charakter. A tiež to, že teda nepriamo povedané sa môžeme samo vychovať tak, čo sme možno nedopatrnosťou azda jednak nedosiahli, neprijali, proti tomu možno rebelovali, čo sme odmietali, a naozaj to bolo dobré, len sme to toho času ešte naozaj nepochopili, lebo sme azda neboli toho schopní.
Málokedy si azda uvedomujeme, ale myslím si, že čím častejšie, samozrejme všetko je akosi chronologicky ohraničené, robíme chyby, a navyše sa snažíme o našu záchranu a nápravu toho nie dobrého, čoho sme sa azda dopustili z ľudskej krehkosti, tým viac paradoxne môže priamoúmerne, tak by som to azda trefne nazval, sa naozaj zvyšuje náš charakter. Keď človek jednoducho isté záležitosti precitne, a uvedomí si azda niekoľko súvislostí.
A teda toto chcem pripomenúť záverom môjho večerného článku. Že čo možno svojou neopatrnosťou, azda prehnanou aktivitou, ktorá nemala pozitívny dopad a dosah, kde sa možno spravilo viac škody ako osohu, pokiaľ vieme, že chceme niečo v živote dokázať a mať charakter, čestnosť, byť na správnom mieste v miere posudzovania, rozhodovania tam, kde to situácia, jej nutnosť a vážnosť azda vyžaduje. Práve toto nás môže či už priamo alebo nepriamo akosi vychovávať, a takto môžeme prijať hodnoty, ktoré zvyšujú samotnú dostojnosť človeka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár