Tento článok nebudem konkrétne venovať téme pracujúca chudoba, k nej sa ešte v podstate vrátim v niektorom mojom blogu, len by som tento článok napísal niečo ako úvod k danej problematike.
Mal som vo zvyku, že konkrétne môj príspevok vždy som použil v nasledujúcom článku s danou tematikou, na ktorú som sa rozhodol reagovať písaním konkrétneho článku, dnes to tak nebude. Je to proste súhrn, akási znôžka názorov, ktorá je veľmi dobrá, potrebná a veľmi žiadúca- O čo teda ide sa chcem teda zmieniť v nasledujúcich riadkoch.
Vieme veľmi dobre, že doba je veľmi neprajná. Navonok to v podstate vyzerá všade rovnako. Po ulici kráčajú ľudia, ktorí sú väčšinou zamyslení nad niečím, stále nad niečím uvažujú. Autá zastavujú a pohýnajú sa, väčšinou smerom dopredu. Sem tam nejaký prechod pre chodcov, sem tam nejaký semafor. Doba je vcelku uponáhľaná, a vidíme, že ani my častokrát máme málo času.
Máme možno krásne hodinky, priznám sa, minule som si kúpil jedny veľmi pekné, ktoré majú imitáciu ružového zlata. Veľmi sa mi páčili, a pre relatívne nízku cenu som si ich okamžite kúpil, napriek tomu, že máme jedny dunlopy doma. Mám v tom záľubu, páči sa mi to.
Problém nie je, či si vieme niečo dovoliť, ale aký máme nastavený štandart. Pokiaľ človek nie je duševne vysporiadaný so svojou situáciu, môžete mať na účte aj milióny, aj tak ich nikdy nepoužijete, ak sa rozhodnete do niečoho investovať, takmer určite, pokiaľ zmýšľate hodnotovo a nielen materialisticky, pocítite akúsi prázdnotu v sebe. Možno ani nie tak prázdnotu, ako osamelosť, ktorú nevieme bližšie identifikovať. Možno by som to nazval niečo ako uvedomenie si krízy hodnôt, kedy v človeku sa ozve svedomie, ktoré predtým možno rokmi potláčal, hral možno niekoho iného, ale nechcel odkryť svoju pravú identitu.
Niečo ako registrácia na internete. Môžeš mať milión prezývok, predsa sa nejako len voláš, a to vymazať nevieš.
Ako šoférovi mi extrémne vadí ten interval medzi zelenou a červenou, ktorý sa mi zdá príliš krátky, pretože v rade pokiaľ predomnou sa pohli ľudia na blikajúcu zelenú, častokrát ešte na oranžovú, nie vždy som dostihol sa za nimi pohnúť, pretože už aj naskočila červená.
Takto to beží aj v živote. Sem tam nás niečo zastaví, a my sa musíme teda nútene komusi alebo čomusi prispôsobiť, potom niekto znova zavelí do akéhosi útoku, zavelí vpred, a človek niekedy bez rozmyslu, bez toho, aby si vlastným sedliackym rozumom uvedomil, čo konkrétne sa ide v tej našej spoločnosti diať, okamžite si tvorí svoj názor, ide vlastným tempom, ktoré ale nie je celkom vlastné, a celkom nie je jeho názor, ale je podopreté akousi "autoritou", píšem to v úvodzovkách, lebo to nemyslím doslovne, podopreté je teda častokrát znôškami, hádam som to gramaticky dobre napísal nezmyslov, nelogických rozhodnutí, ktoré človek musí v živote akceptovať. Akceptovať neznamená okamžite súhlasiť, ale podriadiť sa niečomu, čo niekto považuje za správne, ale nám sa to prieči. Možno sa to prieči logike.
Jestuje predsa mnoho, nespočetne veľa zákonov, ktoré si môžu teoreticky, aj prakticky protirečiť si vzájomne, stoja oproti sebe, a častokrát nemajú v sebe akúsi oporu čo sa týka autority.
Málokto ho dodržiava, málokto ho berie vážne, a zdá sa nám niekedy, že ten, čo ho možno písal, tvoril a podobne, azda sám tomu neveril, aký zmysel, alebo skôr nezmysel sa pod danými riadkami vôbec ukrýva.
Záverom posledné myšlienky. Čo všetko to prirodzene obnáša, aký to bude mať celkový dopad, a či teda ten jeho tvorca by v myšlienkach pri tvorení dokázal si to predstaviť napríklad aplikovať ho na sebe za nejakých všeobecných podmienok, alebo ho tvoril tak, že veď predsa mňa sa to netýka, mne to nevadí, čo mňa je do toho, dá sa to predsa kadejako obísť, dúfam, že sa s podobnými situáciami predsa nestretnem, a viac menej ich nepovažuje za autentické, ale skôr za nejaké modelové situácie, vážnosť ktorých si azda ani on sám neuvedomuje.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár