Pocit zbytočnosti IV

Keď som sa zamyslel nad tým, akú tematiku by som mohol rozobrať v tomto mojom nedeľnom odpoludňajšom už letnom počasí, v tomto článku, napadlo mi, že kedysi dávnejšie som písal sériu článkov s priliehavým názvom existencionálna frustrácia. Je to tematika, ktorej, ako teda píšem, venoval som hodne času, a naozaj aj ja som si vyjasnil niektoré nezrovnalosti. Nezrovnalosti, ktorým teda som do toho času v podstate ani celkom dobre nerozumel, nevedel som presne, ako by som mal niektoré situácie riešiť, a častokrát som si pripadal bezradný. O čom teda by som sa asi zmienil.

Dobre vieme, ako som písal v nedávnom mojom článku, je veľmi zlé, pokiaľ človek nemá na výber. pokiaľ nemá na výber, nik ho neosloví, chodí možno od dverí k dverám, a naozaj po takomto neúspešnom dni si pripadá veľmi zbytočný, pripadá si nepotrebný, neužitočný. Častokrát ho zaplaví akási beznádej, že veď načo som sa dobre učil. Aj ja som si to niekoľkokrát položil túto otázku. Načo som sa dobre učil, keď pri mojej práci som nepotreboval ani základné vzdelanie. Zarobiť som síce zarobil vždy dobre.

Nikdy som sa nesťažoval, a vždy som napríklad finančne vyšiel. Často som mal naozaj tak navyše, že už som sám seba podozrieval, že už musím trochu pribrzdiť, práve preto, aby ako kresťan som nezabudol, že na tomto svete nie som tu preto, aby som si zhromažďoval hmotné statky, majetky, peniaze a podobne všetko čo s týmto súvisí, ale preto, aby človek bol upriamený do večnosti.

Tento moment mám pred sebou najmä aj z toho dôvodu, že dobre vieme, že človek rokmi predsa starne. môžete si to povedať aj vy. Teraz máme priemerne x rokov. okolo 25, no dobre, to nie je extrémne veľa, možno ste po škole, možno niekomu tiahne do tridsiatky, niekomu nad tridsiatku a podobne, ale zaplaví človeka taká akási frustrácia, že teraz čo. 

Na jednej strane človek pracuje, dobre. Ale nemáme akýsi cieľ v živote. Jedná sa o to, že človek aj tak si v podstate nemá času dopriať. Ráno vstáva človek krátko pred piatou, aby stihol do roboty na šiestu, možno na siedmu. Niekto povie načo tak skoro, lenže keď niekde mám prísť peši, bez auta, tak to predsa aj trvá, a keď človek prejde pešo niekoľko kilometrov, nie je nastavený nik tak, že prídem, a okamžite idem pracovať v danom výrobnom procese, kde sa nachádzam, človek predsa nie je stroj.

Čo chcem povedať záverom. Ešte sa vrátim k tejto tematike celkom určite, pretože cítim, že je to trochu nedokončené, a možno viacerí sa v tomto môžeme nájsť a podobne. Na druhej strane čo som chcel povedať, si pripadám aj ja, že práca predsa nie je všetko. Isteže nemôžem byť sentimentálny, že práca ma má napĺňať, nesmiem si nič dovoliť, veď predsa moja viera mi síce nezakazuje explicitne, teda výslovne doslova, priamo, zhromažďovať majetky, ale veľmi rád som mal pocit, kedy som si mohol niečo dovoliť, o čom sa mi pred časom ani nesnívalo.

Zdieľaj článok na facebooku
65 odoberateľov

Komenty k článku