Aj to môže svedčiť o tom, že človek niekedy má proste na výber. A niekedy na výber nemá. To môže napríklad svedčiť aj o tom, či človek sa do niečoho napríklad neochvejne pustí, možno bez rešpektu, nebojácne, proste cíti v danom momente slobodu, ktorá je nezávislá od akejkoľvej determinácii (to by som chcel najmä zdôrazniť) alebo sa do niečoho nepustí vôbec. Aj to je prejav slobody, avšak vtedy človek nekoná pod vplyvom svojho chcenia ako takého, ale to, že ako píšem teda v nadpise..
Má nízke sebavedomie, stále možno myslí na mienku svojho okolia, čo si o ňom kto čo myslí. Namietame, že veď predsa to je moja vec, čo chcem vykonať. A človek čím viac chce vykonať aj toho dobra, tým menej má možností. Tým menej sa tie okamihy vyhľadávajú.
A človek ktorý odmieta sústavne spraviť niečo dobré, len preto, lebo bude možno centrom a stredobodom pozornosti, tým horšie to môže byť s jeho sebavedomím.
To znamená, že človek je sebavedomí možno pri konaní niečoho, čo je v rozpore s jeho akousi podstatou, ale bojazlivý s tým, čo tú jeho podstatu tvorí.
Človek má nejaké možnosti, možno aj také, s ktorými trebárs vopred nepočíta, ale predsa ich má. Spozná ich možno nie naraz v jednom momente, alebo okamihu, ale spozná ich postupne, ako keby sa pred nimi odokryli. Je to dobré aj preto, aby človek sa trochu ovládal v trpezlivosti, aby sa najmä posilňoval.
Samotné ovládanie v trpezlivosti je síce fajn, ale musíme povedať, že to všetko spôsobuje nízke sebavedomie. Človek proste niekedy toľko toho chce vykonať, ale nemá možnosť. Čosi také proste som spozoroval aj ja na sebe, kedy proste nemôžem všetko využiť, čo by som aj mal.
Som si vedomý, že každý z nás niečím proste oplýva. Každý má naozaj niečo akosi dané, čo by mal dbať, aby to rástlo. Mal by dbať, aby sa osobnostne proste niekam posunul. Vždy pri niektorých takých momentoch, kedy som zažíval možno aj pocit šťastia, a bolo to niekedy aj pri nezvyčajných situáciách, ktoré niekto nepokladal za zvláštne, ja som si to cenil.
Ľudia, ktorí majú nízke sebavedomie, by chceli toho veľa vykonať. Je ale podstatné, že ľudia by toho chceli aj veľa dobrého vykonať. Majú nejaké plány, a majú zaiste aj možnosti, avšak to všetko je veľmi ohraničené. A to proste nielen ohraničené, ale aj také, že pociťujú proste samotu. Je to spôsobené aj tým, že príliš často myslia na tých druhých, a menej myslia na seba.
Ak to beriem kresťansky, je to správne, pretože aj písmo sväté, na svojich stránkach, biblických textoch predsa jasne hovorí, že keď mi je centrom v živote Boh, ktorého nevidím, ale je pri mne, použijem teda priamo biblický text...
Mňa musí ubúdať, aby on mohol rásť. Teda tak ako polievame rastlinu, ktorej vlaha prirodzene sa tratí, ale ona sa tratí preto, lebo rastlinu priamo vyživuje, a potom zas rastlina potrebuje vlahu, takto si to môžeme aj prirovnať.
Dosť si myslia ale to, že na to nemajú, pretože nevedia ako začať. Prejavuje sa to v podstate aj tak, že viacmenej sú neúspešní, ale čo je horšie na tom všetkom, človek za to naozaj nemôže. Pripadá to možno ako nejaká lacná výhovorka, ale ono to naozaj, musím smutne skonštatovať, je.
Na druhej strane jedinci s nízkym sebavedomím majú tendenciu ponižovať druhých. Nie som si celkom istý, či to platí, pretože vieme, že hocijaký výrok na jednej strane nemôžeme brať doslovne.
Každé jedno porekadlo totiž vzniklo na základe akéhosi dlhodobého pozorovania. Tak, ako napríklad aj nejaká predpoveď počasia, meteorologia, ako náuka o počasí vznikla z dlhodobého pozorovania, tak presne je to aj o sebavedomí.
Problémom dneška je to, že človek v sebe stráca akúsi individuálnu podstatu, a snaží sa prispôsobiť kolektívu stoj čo stoj. Obetuje pre to veľmi veľa, ale nemá z toho úžitok. Pripadá si ako osamotený, ako opustený, hoci ho reálne môžu obklopovať početné zástupy. Či ich nazveme, len obyčajným pojmom, ľudia, alebo ich nazveme, kamaráti, priatelia, možno kolegovia z práce, alebo spolužiaci zo školy, nejakí známi, možno z videnia, s ktorými zopárkrát prehovoríme nejaké slovo, možno vieme len jeho krstné meno, všetkých detailne spoznať nemôžeme, menný zoznam ľudí kto pozná.
Záverom poviem toľko, že práve v túto situáciu nastal čas, aby sa naplnil slová sv. apoštola Pavla z listu Rimanom, ktorý hovorí jasne. Je načase, aby ste sa prebudili zo sna. Zhoďme teda skutky tmy, a oblečme sa do výzbroje svetla. Rim 13,12
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár