Dostávame sa v tomto momente pravdepodobne teda akosi do konfliktu názorov, tak to poviem, kde teda v jednom sa podkladá akási hypotéza, že neúspech slúži ako motivácia k dosiahnutiu osobných cieľov, alebo teda môže slúžiť, nehovorím, že sa toho pridŕžam, aby to nevyznelo v tom duchu, že je to nejaký militantný postoj, či už reálna alebo zdanlivá by som nechal na posúdenie od ostatných, a to, že niekedy človek je prehnane motivovaný.
A to, že v takej situácii niekedy nemá význam priať si niečo, čo sa nikdy neuskutoční, hoci dobre vieme, že tak, ako hovorí jedno príslovie, a síce, že sny sú krajšie ako realita.
Alebo teda bude akosi navždy v rovine uvažovania a teórie ako takej. Kedy človek akosi podvedome si niečo osvojí, čo mu možno nie že nepatrí, ale to, čo sa azda nikdy neuskutoční, a možno by tak veľmi chcel, a možno to zároveň odmieta, lebo vie, že na niečo azda nemá. nemá na to, aby niečo veľké prijal, také, ktoré by mu robilo v neskoršom čase len ťažkosti.
To je presný príklad materialistov, ktorí síce niečo chcú dosiahnuť, z čoho budú profitovať a mať radosť, budú na to pyšní, ale neskôr pochopia, že nie v tomto tkvie to pravé šťastie.
To či neúspech služi k dosiahnutiu dobra, nemusí byť samozrejme pravda, skôr sa to javí ako naopak. Ale predsa dobre vieme, že lepšie padne slovo povzbudenia, ako slovo výčitky, ktoré ale častokrát zaznieva skôr, ako to prvé. Azda môžu za to naše emócie, ktorými sa nechávame možno pričasto riadiť, miesto toho, aby človek najprv pouvažoval, a teda potom konal, ale pravda, ľahšie sa hovorí, ako koná, a v duchu príslova, že po boji je každý generál.
Priať si niečo pomerne ťažko uskutočniteľné, až nereálne uskutočniteľné niekedy naozaj pramení z akéhosi stavu dokonalej vnútornej frustrácie, kedy človek prežíva svojským spôsobom smútok, ktorý akosi musí v sebe jednak spracovať, čo je normálne, musí ho prijať, vysporiadať sa s tým, a logicky tým pádom musí to dať aj nejako najavo. Obyčajne sa to stáva pri niektorých naozaj vážnych životných situáciách a momentoch, kedy potrebuje premýšľať svojským a osobitným spôsobom. Aj ten najzarytejší odporca čohosi, s čím vnútorne nesúhlasí, čo nevie dať emócie a pocity najavo sa raz tomuto všetkému predsa len podvolí, a vyjde to z neho.
Vtedy človek často si praje niečo, čo je ťažšie uskutočniteľné. Niekedy sa to dá uskutočniť, niekedy už nie, a je pozde. Otázka je, prečo človek príde na niečo, čo už nemá vo svojej moci zvrátiť to nazad, čo sa nedá pretočiť späť. Ako by to teda vyzeralo, keby sa to dalo. Možno mnohí neveriaci by sa obrátili, možno mnohí by práveže pochopili, že tadiaľ, kam som sa vydal na cestu, cesta v podstate vôbec nevedie, a to čo si prajem, je naozaj nikdy neuskutočniteľné. Možno nie tak reálne, fakticky, pretože svet mi ponúka naozaj veľké možnosti, ako zrealizovať aj niečo také, čo v minulosti nebolo mysliteľné, a teraz to je.
Ako keby človek práveže týmto spôsobom uvažovania nadobudne pocit, že áno, nie všetko má vo svojich rukách, a teda musím sa v živote logicky čomusi podvoliť, čo síce neviem presne definovať, ale musím to spraviť. Proste niečo také, kde cítim, že tam proste je hranica, kedy končím. S možnosťami, s mojimi argumentami, so svojimi sliami, so svojimi možnosťami, ako dobre vieme, často limitovanými, a obmedzenými. Pred niečím proste kapitulovať. To dokážu naozaj len silní jedinci. Silní jedinci, ktorí pochopili dobre, že človek povstane z niečoho naozaj len vtedy, kedy padne, ale nielen padne ale spraví aj nápravu. A práve v tom stave človek má veľa prianí, ktoré sa dajú uskutočniť, ale nie takou cestou, ako sme to mysleli v minulosti.
Čo teda na záver. Človek si praje byť informovaný o mnohých veciach, ale niektoré sú také, na ktoré by najradšej zabudol, ale nie je to možné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár