Je veľmi smutné, že človek na základe akéhosi dojmu naozaj len vypichol niečo, čo ho zaujalo, a podľa toho naozaj začal súdiť človeka. Teda mohli by sme vo všeobecnosti povedať, že na základe akéhosi úsudku môžeme povedať o človeku naozaj hocičo, bez ohľadu na to, ako to naozaj je. Bez ohľadu na to, aby sme skúmali v akm prostredí je, skade konkrétne pochádza, čo všetko ho počas života sprevádzalo, ovplyvňovalo, čím všetkým si prešiel, kde sa momentále nachádza, aké je jeho myslenie, ako sa napríklad rokmi a skúsenosťami formovalo, kto všetko ho viedol, a ktoré boli tie predpoklady a motívy, ktoré ho ťahali smerom dopredu, aby možno zanechal spôsob, ktorý mu nevyhovoval.
Práve preto človek naozaj túži niečo dosiahnuť. Nie ako niektorí, ktorí sa vyžívajú v tom, že trollujú na internete, lebo samozrejme nemajú čo robiť. Tých v podstate ľutujem, ale zas takí sme my. Nič s tým nenarobíme.
Dobre vieme, že na hodnotenie človeka nestačí napríklad ani jeden rok. Obyčajne to konajú pravdaže učitelia, ktorí koncom roka vystavia žiakom a študentom vysvedčenie, teda odmenu za ich vykonanú prácu. Aké by to ale bolo, keby študent, alebo žiak vystavil učiteľovi odmenu za jeho prácu, akési pomyslené vysvedčenie. A práve si myslím že vzájomná pozitívna interakcia sa musí vniesť do neskoršieho života, aby človek mal na čo spomínať. Aby mal na pamäti, že niekde som bol, a nebolo to len a len o tých povinnostiach, ale som si mohol povedať, že proste v tomto prostredí akosi som dospieval, tu som dozrel do nejakého štádia, toto bol ten moment, kedy som sa akosi odtrhol a šiel si vlastnou cestou, alebo som si vytvoril akýsi paralelný smer, kde využívam napríklad hojne vedomosti z predchádzajúcich skúsenosti, akiste na nezaplatenie, teda niečo, čo človek vie oceniť azda v neskoršom čase.
Vieme dobre, že každý z nás individuálne prežíva úspechy, alebo neúspechy, a niekoho tie neúspechy ešte viac akokeby nakopnú na to, aby na niečom predsa len začal pracovať, možno práve tam, kde niečo trebárs svojou vinou zanedbal, čomu sa nevenoval, kde by mal pridať, možno kde by mal ubrať, aby si takto vyvážil celkom primerane svoje nedostatky, svoje potreby.
Práve tie skúsenosti čo človek ocení ako spomínam v neskoršom čase sú zbieranie plodov po náročnej práci, chtiac nechtiac človek si nimi musí prejsť. Prechádza si nimi každý z nás. A práve to by som chcel povedať, že nestačí len to, že koľko rečí vieš, toľko krát si človekom.
Zvádza to človeka merať a pozerať sa na niekoho len akýmisi kvantifikovateľnými parametrami, čo všetko niekto dosiahol, aký je za ním výsledok, ako veľmi sa snažil. Častokrát človek sa zvezie na úspechu napríklad jednej skupine, a potom to nie je to pravé. Dobre vieme, že človek ktorý vynaloží veľkú námahu, obyčajne nikdy nedosiahne to, čo chce na prvý pokus, ale ho ešte čakajú mnoho iných pokusov. To je v podstate prirodzenné, pretože všetko by zrazu šlo veľmi rýchlo, veľmi hladko, ľahko, nikdy by sme nepociťovali nejakú záťaž, všetko by člo od ruky, ako sa hovorí, na nič prakticky by sme nemuseli vynaložiť svoju námahu, a pravdupovediac, nič by sme si potom nevážili. Ono pravda je taká, že mnoho ľudí si neváži veci aj tak, a potom neskoršie ale tak aj dopadne, veď ako hovorí príslovie, všetko má svoj čas, je čas sadiť, čas zberať, a podobne, presne ako mi to pripomínajú aj stránky písma svätého.
Záverom poviem toľko. Je veľa ľudí, ktorí niečím ešte stále trpia, a myslia si, že svojím správaním niečo akokeby zakryjú. Aký je na toto všetko recept. Azda len toľko, že človek má ostať človekom, a nevšímať si niečo, čo by ho mohlo ovplyvniť v negatívnom ponímaní.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár