Je to síce ťažšie na pochopenie, to je jasné, ale zas ja sa tým zaoberám 15 rokov, takže myslím si, že človek ktorý napreduje v niečom, logicky, nemôže zoastávať. Filozofia ich spracúva na úrovni mysliaceho človeka, ktorý sa riadi rozumom, ale len okrajovo vierou, kedy dokáže filozofické presvedčenia podoprieť jednak biblickou autoritou (ťarcha pravdy biblických textov) alebo dogmatickou teológiou, ktorá sa v poznaní nijako nelíši od filozofického myslenia, ale poskytuje vyšší level úrovne pozdvihnutia človeka.
Filozofická teológia učí poznávať Boha prirodzeným rozumom... to je to čo robíme aj v diskusii, kde jestvuje miera objektívnej pravdy, alebo miera problematiky, kde sa mýlime. Mýliť sa je ľudské.
Je možné, že pravdu nemám, ale morálne som o nej presvedčený, pretože mojím myslením a konaním nechcem zle ani jednej ani druhej stránke. Ani vám ani mne. Vystanoví mi teda otázka, kde je teda pravda. Ešte ak by som vám mal odpovedať, otázka svedomia... Viete. Poviem príklad. Zlodej ako chudobný človek ukradne rožok v obchode a naje sa. Rožok má hodnotu 7 centov.
Prestúpil zákon, ale tá hodnota je zanedbateľná. Lenže problém je, že ani katechizmus a učitelia vo svojej "nedokonalej dokonalosti " neriešia nie motív... motív poznáme, ale neriešia podstatu problému. Keď chceli mi ukradnúť jablká, povedal som..." zober si, ale neskáč mi cez plot a nelám mi vetvy, a jablká v nejakom množstve si zober..". Nebudem z toho robiť predsa vedu. Napomáhal som mu pri krádeži na vlastnom pozemku? Zaiste nie.
Dal som mu toho, čo som mal prebytok. Čiže nie je hriech ako hriech. Nie je skutok ako skutok. A tak ani odpoveď na otázku od pána pátra nie je jednoznačná. Viete.
Ja mám veľmi rád riešenie udalosti, pri ktorých jestvuje spústa variácii práve preto, aby som nepodľahol tlaku vonkajšieho prostredia, či už väčšiny, alebo menšiny ale preto, aby daná situácia ma dokázal sformovať na vyšší level.
Predsa aj prax mi hovorí, že čím viacej sa v niečom popálim, tým väčšie skúsenosti nadobudnem, ako človek, ktorý nikdy nič nevyskúšal, do ničoho sa nepustil, všetkého sa bojí, chce byť maximalista, perfekcionista, nechce nič pokaziť, a v duchovnom ponímaní síce je vždy nedokonalý, ale niekoho môže frustrovať skutočnosť, že stále sa musíme zlepšovať.... stále byť maximalistom... prečo... kto povedal že všetko musím vedieť... A toto je aj naša chyba.
Na jednej strane si pripúšťame možnosť omylu, na druhej strane sme pod duchovným tlakom neustálej seba - kontroly. Pripomína mi to aj Písmo sväté , ked list Rimanom hovorí.... Je na čase, aby sme sa prebudili zo sna, zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výstroje svetla..." RIM 1,13 - 12
Záverom spomeniem ešte čosi. Lenže my túto tendenciu ovládnuť nevieme. Viete. Viete si predstaviť, že kňaz sa vzoprie autorite biskupa alebo pápeža?
Zopár kňazov to spravilo a riešilo sa to disciplinárnym konaním na rozličnom stupni. v neposlednom rade by mohlo pôsobiť ako urážku na cti. Teda ťažko kritizovať niekoho, pod koho patríš a existenčne závisíš. Zas sme v problematike ohľadom svedomia. Celkom na záver nesmieme zabudnúť na to, že otázka svedomia je nejednoznačná definícia. niekto považuje drzosť za hriech, niekto za cnosť. niekto by išiel do konfliktu otvorene, lebo má takú povahu. čiže... variácii jestvuje spústa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár