Je základom úspechu neúspech?

Už som si celkom vážne myslel, že dnes nepridám nič. Nakoľko som nemal vôbec času, a som momentálne moc zaneprázdnený, ale takto to naozaj mám najradšej, Raz darmo, činnosť je lepšia ako nečinnosť, a keďže som aktívny človek, a nemám rád pasivitu, pre mňa je proste základ, aby som robil niečo, čo je dobré, čo je múdre, správne, dôstojné, také, ktoré povzbudzuje človeka podať lepší, a ešte lepší výkon. nie preto, aby človek pomaly nedočiahol na svoje méty a stanovené ciele. Naozaj niektorí ľudia ani nevedia poriadne, čo chcú dosiahnuť, len opakujú niektoré činnosti len preto, pretože to videli napríklad u ostatných.

A samozrejme, v snahe, zapáčiť sa ostatným, mohol by som ich smelo pomenovať akýmsi špecifickým označením "nesprávni", človek prekračuje osobné ciele, predpoklady, ale často vidí, že na neho to proste nesedí. On taký štýl života proste nechce.

Lenže problém je, že z rozbehnutého vlaku je veľmi ťažké vyjsť. Nie žeby v tom nebola akási slobodná vôľa, veď predsa môžeme takmer všetko. Zdôraznil by som teda slovné spojenie takmer, pretože mnohí si myslia, že môžeme všetko. V jednom mojom blogu som sa zamyslel nad tým, že či môžeme všetko, ale teda či nám všetko osoží. Ono je to diskutabilné.

Je pravda, že túžiaci človek po dosiahnutí dobra v akejkoľvek forme a podobe.. najčastejšie sa to deje preto, aby človek predsa dosiahol stav šťastia, a naplnil svoje ideály, ktoré v sebe nosí, pretože každý z nás je takpovediac realista, a idealista zároveň. Neexistuje človek, ktorý je stopercentný v jednom, a pasívny v druhom. Len jedna vlastnosť v človeku je dominantnejšia, ako tá druhá.

Ešte by som podotkol toľko, že mnohí sa boja neúspechu, pretože nie sú navyknutí na akési opravy. je to predsa pod ich úroveň, a druhý krát sa posnaží azda málokto, čo je na škodu veci. Je teda v tom celkom určite aj strach. Strach z toho, že už možno nič nezažijem druhý krát v takej podobe, ako prvý krát, že ma niekto vysmeje, že ma niekto vopred odmietne. Aj také sa mi stalo nie jeden krát, a nepadlo mi to dobre. na druhej strane som sa z toho poučil, a tu vidíme, akí dokážeme byť slabí a krehkí.

A je dobré, a to píšem ako gro môjho článku, kedy si uvedomíme, že aj neúspech má svoju hodnotu a veľkú. rozmýšľal som nad tým. Rozmýšľal som nad tým, že keby som dosiahol všetko to, čo som chcel, kde by som momentálne bol, kde by som sa nachádzal. Aké posty by som zaujal a čím by som v podstate bol. Položím si teda viacmenej rečnícke otázky, na ktoré sa neodpovedá, nad ktorými sa zamýšľa, ale predsa mi to nedá, a síce, môžeme si to spoločne položiť všetci ostatní.

Kam by sme prišli, keby sme sa v ničom napríklad neobmedzovali, nepoznali by sme nijaké prekážky, bariéry. Keby sme sa možno nikdy nikde a pred nikým nehanbili, neboli napríklad v miernych rozpakoch, nikdy neukázali svoje nedostatky, čo priamo či nepriamo spôsobuje možno našu hanu, ale vždy by sme v niečom boli v popredí.

Záverom poviem toľko, moje klasické ukončenie blogov, že človek nie je predsa nastavený tak, aby donekonečna podával nejaké výsledky, nejaké oslavné víťazstvá, ktoré teda by ho jednostaj posúvali vpred. To všetko je v podstate len akýsi skrytý ideál, ktoré je celkom dobré dosahovať, to nemôžem poprieť, ale isto to nemá s realitou v živote teda pramálo spoločné, a teda, z ktorých čerpá len to jediné, a to víťazstvo, možno aj za cenu veľkých obetí, ako sa to teda v živote neraz stáva predsa. Ako teda som spomínal v jednom blogu výrok, ktorý ma zaujal, zopakujem ho aj teraz. Znie takto. Bez občasných prehier si nevychutnáme víťazstvo. 

Zdieľaj článok na facebooku
65 odoberateľov

Komenty k článku