Je ťažké znášať krivdu? IV

Na začiaktu tohoto štvrtého článku v poradí by som chcel ešte jasne povedať, čo všetko si môžeme teda predstaviť pod pojmom krivda, alebo to, čo som opisoval bezprostredne pred písaním tohoto článku, kde som sa zmieňoval o prehre ako takej. Prehra je teda niečo, kde človek citlivo vníma, že o niečo teda som sa snažil, a nedotiahol som to do úspešného konca, a teda to niečo ešte predsa len nesie akési príjemnejšie, alebo menej príjemné dozvuky. Kedy človeku sa možno niečo časom predsa len vynára pred očami, z čoho cíti krivdu, čo je pochopiteľne veľmi ťažké v niektorých momentoch zniesť.

Najmä preto, ak cítime že pravda je predsa len na našej strane, keď sa na to pozeráme predovšetkým objetkívne, a nie subjektívne. Práve to je celkom isto nebezpečné, pretože mnohí sú rozmaznaní, a naozaj nevedia sa vysporiadať s tým, že musím predsa len v niečom ustúpiť. Práve tento moment, kedy v niečom ustúpim mi celkom isto môže zabezpečiť istý rast mojej osobnosti, kedy možno nechám padnúť akosi moje ego, a nechám si v niečom poradiť. A časom, kedy by som teda prišiel v spoločnosti na to, že predsa len som sa v danom momente akosi nemýlil, a mýlila sa tá druhá strana, predsa ma to môže niekde posunúť, a aj povýšiť.

Aj v Písme Svätom máme mnoho príkladov, kedy je jasné, že keď múdrejší ustúpi, predsa len sa zvýši jeho kredit. Vtedy, kedy je niekedy lepšie azda chvíľkovo, na chvíľku zniesť nejakú krivdu, ako možno komusi azda fatálne ukrivdiť, v niečom mu poškodiť, možno morálne ho kadejako zdiskreditovať, tým pádom ten človek naozaj stratí akúsi úctu, ktorá mu právom patrí, a takto vidíme navonok, že človek prehral, hoci on nie je na vine vôbec. Čo teda v takom prípade by sme mali robiť v súčasnosti.

Pokiaľ človek má akési zadné dvierka, vidíme, že viacmenej dokážeme sa od niečoho napríklad odosobniť, pokiaľ niečo neberieme automaticky, že nám niečo patrí, vieme teda, že je takmer isté, že nie všetko nám výjde podľa plánu.

Krivda je niečo, čo je v istom zmysle nespravodlivé, ale zas na druhej strane čo je spravodlivé. Prejavuje sa to tak, že niekedy človek je príliš sebavedomý, a ide mu len o vlastný prospech, kedy chce všetko využiť vo svoj prospech a ťaží zo všetkého, a dobré je len vtedy, kedy s ním každý len súhlasí, ale nikto sa nesnaží akosi vyjadriť nie proti názor, ale názor, kde by mu nastavil zrkadlo jeho práce, ktoré môže odrážať mnoho nedokonalostí, na ktorom sa dá pracovať. Toto nie je krivdenie, ale to, že spoločnost sa nikdy nepohne smerom dopredu, keď si budeme naivne o sebe myslieť, že všetko vieme. Taká je realita. 

Mnoho ľudí zostáva v tom rozpoložení, kedy chce odčiniť na sebe tú krivdu, ktorá sa mu nespravodlivo dala, a niekedy je to dobré. V duchovnom živote sa jedná o to, že najlepšie človek sa paradoxne uľaví vtedy, kedy teda odpustí, hoci vie, že zabudnúť až tak nie je jednoduché a ľahké, a málokto má na toto všetko ešte vymyslený účinný recept, ktorý by v tomto zmysle zaručene fungoval. Až niekedy naozaj len čas dokáže zodpovedať a dať na to všetko n,a mnoho nezodpovedaných otázok tú správnu odpoveď, ktorá teda absentuje, chýba, a ktorej sa tak mnoho ľudí dovoláva, niekedy vnímame aj v spoločnosti, že častokrát neúspešne, alebo menej úspešne.

Záverom poviem toľko, že mnohí ľudia sa vyslovene vyžívajú v tom, kedy niekomu ukrivdia, hlavne ak sa to deje od vrchu po spodok v hierarchii. Smutné.

Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku