Je prípustné chcieť viac ako je prípustné? II

Začnem akosi od konca a poviem, že moje dnešné sobotné zamyslenia s troma článkami zakončím článkom, či je prípustné chcieť viac ako je prípustné. No, čo teda si o tomto fenoméne myslím, vysvetlím v riadkoch nižšie. Ako teda na to.

Dobre vieme, že ani zvedavosť nie je príliš dobrá vlasnosť, pretože keď človek akosi ide pátrať na vlastnú päsť, obyčajne vyplávajú na povrch také informácie, ktoré možno by najradšej ani nechcel vedieť. Tajne ich teda poznať zaručene chce, ale proste je to taká háklivá záležitosť, že váha, či to všetko má prijať, čo sa má do toho pustiť, či mu to nespôsobí teda oveľa viacej škody ako osohu. či teda má zmysel niečo pokúšať, aby bolo lepšie možno zostať v nejakej nevedomosti, ktorá teda mu ešte neponúkla možnosti, ktoré má teraz. 

Veľa z nás chce vedieť príliš veľa a dostávame sa niekedy do bodu, kedy je lepšie niečo možno nevedieť, najlepšie niečo len tušiť, ako to spomínal v pieseň láska Bože, láska od Elánu, ktorá je veľmi pekná. Naozaj to stojí za zamyslenie, že či je lepšie niečo nevedieť, a v najhoršom prípade len niečo tušiť. Informácie teda môžeme deliť na pravdivé, alebo nepravdivé, avšak človek je častokrát klamaný, že nevie presne, kde je pravda. Niekedy je človek proste tak domotaný, že pravdu nechce počuť. Bojí sa jej.  Nie preto, že v niečom teda on klame, a bojí sa že niečo vypláva na povrch ale to, že predsa len zistil, že je klamaný, nepriamo teda taký človek spozná pravdu, ale vie, že síce pravda človeka oslobodzuje, ale predsa len spôsobuje veľa bolestí.

Lenže človek ako taký je zvedavý tvor, a pátra po veciach, ako píšem, ktoré odhalia pravdu, lenže na druhej strane spôsobí veľa nedorozumení. Pýtam sa teda, kde teda je tá hranica, ponad ktorú už nie je dobré ísť? Kedy to zistiť? Kde je tá poymslená mierka, že ďalej teda už nechcem zachádzať, lebo sa môžem v niečom popáliť. Čím viacej je človek v niečom naozaj mierny, tým lepšie pre neho. Radšej niečo nechať tak, riešiť veci s chladnou hlavou, ako keby zahorúca možno v nejakej eufórii.... Možno to myslí možno aj úprimne, zo srdca, myslí to dobre, ale celkovo efekt môže celkom isto pôsobiť presne opačne, deštrukčne, môže spôsobiť akýsi rozklad miesto toho, aby to spojil.

Preto niekedy nie je dobré vedieť viac ako je prípustné. Poviem klasický prípad, máme pohár, na ktorom je nakreslená odmerka, mám taký v kuchyni, ktorý sa používa napríklad na varenie pečenie, odmeranie teda tých kuchynských ingrediencíí, používaných kuchárom a podobne, kedy na základe tej mierky naozaj vie presne, koľko tej suroviny môže použiť na výrobu daného jedla. A dobre vie, že keď ju dá menej, ako je plánovaný predpis, alebo ju dá o niečo viac, jedlo proste môže pokaziť. Nemusí zákonite, nemusí sa nič stať, ak je o niečo viac ale môže. Teda je dobré robiť niečo podľa plánu, a nie tak, že niečo si myslím iné, a tak spravím. Je veľa takých, ktorý všeličo už pokazili len preto, lebo síce dali na svoju intuíciu, ale vo svojej nazvem to genialite, ale len mysleli, spravili teda viac škody ako osohu. 

Čo teda k tomuto poviem. Teda nie je dobré riskovať, a treba sa držať podľa akéhosi stanoveného plánu v tomto prípade kuchárskeho receptu. To som teda uviedol ako príklad.

To isté máme aj v bežnom živote, kedy chceme niečo, čo je teda už nie celkom prípustné, a teda presahuje tú pomyslenú hranicu. Mnohí prekonávajú ešte vyššie nastavené latky, ale to nie je dobré. V každom okamihu treba zachovať miernosť, pretože človek aj v dobrom výsledku môže pociťovať mierne utrpenie. Napríklad strach z konečného výsledku, strach z niečoho, čo nemusel vykonať ale možno zo svojej ješitnosti sa predsa len do niečoho pustil,  nedotiahol možno do konca, niečo sa mu nevydarilo, všetko možno stroskotalo na akejsi postrádateľnej maličkosti, a to spôsobilo jeho celkové nešťastie, v niečom bol rozladený.

Mnohých láka nepoznané, ale len preto, lebo nemajú dostatočnú úctu predovšetkým k sebe samému. Mnohí si myslia, že musia nutne vyskúšať všetko to nepoznané, aby niečo teda preskúmali, aby zistili, čo všetko je dobré. Dobré je to vtedy, pokiaľ človek nutne potrebuje rozlíšiť napríklad dobré od zlého, priaznivé od nepriaznivého, dokiaľ človek chce, ako som sa to zmienil v niektorých mojich blogoch, kde sa zamýšľam nad tým, či chce odhaliť klamstvu pravde, alebo pravdu o klamstve. Znie to trochu filozoficky, ale.... častokrát je to tak..

Záverom poviem toľko, že človek nie raz je zaslepený možno vlastným úspechom, že ho niečo zas ženie dopredu, neuvedomujúc si možno svoj rýchly pád. 




Zdieľaj článok na facebooku
68 odoberateľov

Komenty k článku