To všetko teda za istých okolností znamená, alebo môže znamenať pre nás niečo ako komfortná zóna. A vieme dobre, že z času na čas sa predsa len vyskytne istá zhoda náhod, nejaká situácia, príjemná či menej príjemná, nemusí byť vyslovene nepríjemná, kedy proste nastane čas vystúpiť z tej konkrétnej komfortnej zóny.
Ako teda vieme, je pre nás moc obtiažne vystúpiť z komfortnej zóny, a ešte horšie je, že teda ani nevieme celkom presne chronologicky určiť a časovo spresniť, kedy ten konkrétny čas napríklad nastane.
Poznáme to známe príslovie, že čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra, avšak mnohí to majú už v podstate viac menej jasné, že niekedy proste si chcú odložiť to na pozajtra, aby získali deň volna, ako spomína ľudové zábavné porekadlo.
Práve ten pomyslený deň volna je niečo také ako komfortná zóna, z ktorej je veľmi ťažké vystúpiť. Mnohí ktorí si už vyslovene na niečo dobré navykli, už je veľmi ťažké len tak nejaké zvyky proste z ničoho nič zanechať, najmä sa to prejavuje vtedy, kedy sme si niečo trebárs ťažko vydreli.
Uznávam, že človek viacmenej sa hľadá, a keď nájde to svoje nejaké zázemie, či už z pracovného alebo iného hľadiska, je rád, že niečo má, ale ešte horšie je, ako som to spomínal v mojom predchádzajúcom článku s úvahou, že niekedy proste príde čas, kedy človek dosť nepochopiteľne musí, ale nie zo svojej vôle aj to zanechať.
To všetko sa mne javí ako nejaká skúška, ktorou si človek proste musí prejsť, ale viackrát sa pýtam, prečo napríklad sa niečo podobné stalo mne. Nehovorím, že človek prežíva neustále nejaký komfort. Dá sa povedať, že mnohým postačí trochu. Presne tak, ako niekto napríklad vidí úprimne tešiace, radujúce sa dieťa, ktoré nevníma to, čo vnímame my, a povieme si, že ako málo mu stačí.
Čosi podobné spomína napríklad aj Pán Ježiš vo svojom evanjeliovom príbehu, kedy postavil doprostred isté dieťa a povedal, že..." keď nebudeme ako jedno z týchto detí, nevojdeme do božieho kráľovstva..." Môžeme sa to dozvedieť z Matúšovho Evanjelia Mt18,3.
Niekedy človek toho naozaj zažije mnoho, a povie si, že je to pre mňa istý štandart, ktorého sa predsa nerád vzdám, je to teda nejaká vybudovaná komfortná zóna. Prečo by som to musel silou mocou meniť. A predsa príde ten okamih, možno v najnevhodnejšej chvíli, kedy človek musí si v sebe povedať razantne, že niečo chce a ide zanechať, aj keď sa mu to možno nepáči.
Najhoršie na tom všetkom je napríklad to, že človek častokrát nevie, do čoho ide, a všetko je teda jeden vabank a risk. Nevie, či bude šťastný, alebo bude nešťastný, nevie že či svojím konaním v oblasti rizika vyjde ako víťaz, alebo bude porazený, lebo nič medzitým prakticky neexistuje. A práve toto môže znamenať pre nás tá komfortná zóna.
Som už prakticky zvyknutý, že pre mňa ako takého tá komfortná zóna prakticky neexistuje, pretože málokedy by som mohol povedať, že som sa cítil komfortne. Obyčajne si ja postačím s niečím, čo je vyslovene málo, veľa mi ku šťastiu nechýba. Mnohí sa mylne domnievajú, že keď dosiahnem nejaké kvantum a som stavaný na výkon, len vtedy som cenený.
Ďalším omylom je pýtať sa na názor druhých, ktorý mi za istých okolností môže byť vyslovene ukradnutý, pokiaľ nič nikto nevie o mne prakticky nič, nepozná ani môj príbeh, nič z toho, čo som ja osobne zažil, nezažil, a to si môžeme povedať každý jeden za seba. Znamená to teoreticky možno nízka sebadôvera, a strata možno akejľkovek vnútornej viery a dôvery, čo má človek mať v sebe.
Záverom mojej večernej reflexie spomeniem fakt, že tak, ako hovorí jedna kapitola slovenského spisovateľa Martina Kukučína, kde v jednej spomína "...Márnosť všetko...", a v druhej "...Príde čas..."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár