Nejde mi o to, že teraz tento nadpis, ako výrok, zrozumiteľnú oznamovaciu ucelenú vetu, idem teraz podrobiť nejakej filozofickej kritike, a možno aj, ale opätovne sa idem zamyslieť nad tým, či je možné vôbec neodpustiť, či je odpustiteľné nevedieť odpúšťať.
Všetko teda vedieť, celkom pochopiteľne nemôžeme. Na druhej strane pozitívna správa. Môžeme sa teda patrične o to snažiť.
Prečítal som si jeden vtip. Žena sa pýta muža. Čo mi kúpiš ôsmeho marca? (myslela tým na den žien) a on jej na to. Nič, výplatu mám až pätnásteho.
Väčšinou sa to všetko pokazí len preto, lebo človek proste nie je ochotný čakať. A tak viaceré záležitosti, či už príjemné, nepríjemné, menej príjemné proste nechceme riešiť, alebo sa toho akosi hanbíme. Potom keď človek do niečoho sa nepustí, a predsa mu na tom možno veľmi záleží, alebo postupne časom mu začne záležať, akosi sám sebe nebude vedieť odpustiť, že mohol možno využiť tú situáciu, ktorú proste nevyužil. Naskytá sa viacero otázok. Čo konkrétne mi v tom prekážalo. Prečo v človeku vznikol akýsi blog, ktorý mu nedovolil zbúrať tie pomyslené hranice. Jestvujú vôbec nejaké hranice pri ľuďoch, ktorí jednajú otvorene, úprimne, majú dobré srdce, sú trpezliví? A predsa vedia, že na všetko je potrebné vyzrieť. Je potrebné mať vymedzený časový úsek, ktorý si možno po čase človek ani nebude pamätať.
Nechcem priamo povedať, že je to charakterizované niečo ako hluché obdobie, teda obdobie, kedy proste niečo sme len prežili, ale bez toho, aby sme si niečo z toho jednak cielene pamätali, niečo zobrali k sebe teda niečo ako ponaučenie, a ako inštruktáž, alebo niečo ako priamy návod, ako v budúcnosti niečo budem musieť podľa tohoto návodu postupovať. Nie je nič lepšie ako čerpať zo zážitkov, z prežitých udalostí, ktoré mi ukazujú správnu cestu v živote. Nechcem to písať ako niečo, čo je všeobecne známe, pretože dobre vieme, ako to funguje. Všetci to predsa poznáme, ale málokto sa toho proste pridŕža. Všetci poznáme predsa návod na obsluhu, teda nepotrebujem sa ním riadiť, veď to predsa poznám naspamäť, ak to teda poznám naspamäť, a to všetko mi je dôverne známe. A predsa príde niekedy tá pomyslená sranda, kedy človek sa akosi stratí sám v sebe, nevyzná sa, a musí sa vrátiť na samotný začiatok.
A tu prichádzame k bodu, kedy tematikou tohoto všetkého je odpustenie, bez ktorého proste nevieme fungovať.
Či chceme či nechceme, keď človek pocíti tú mieru odpustenia, jednak rozmeru kresťanského, forma odpustenia v duchovnom spoločenstve mnohorakými spôsobmi, ako to praktizujú kresťanské spoločenská, ako to praktizujem ja, že idem na spoveď, človeku naozaj sa dostane duševnej úľavy.
Mnohí sa tomu smejú, mnohí to zavrhujú, ale je to v podstate poľutovania hodné, pretože raz človek príde do akéhosi bodu, kedy už sám nevie a nevládze, a možno už ani nechce. Možno príde do bodu, kedy už aj v ňom akosi pretiekol pohár trpezlivosti, a tiež nevie čo sa bude diať. Nevie čo so sebou. Potrebuje on pomoc, pretože dovtedy pomoc rozdával, a teraz by to potreboval on.
Práve takí ľudia, ktorí pochopia, že sám nič nedokážem len tak, tí sú si vedomí, že bez božieho požehnania márne sú naše namáhania.
Aj babylonskú vežu stavali s úmyslom priblížiť sa bližšie k akýmis imaginárnym duchovným výtvorom, kedy človek si len predstavoval kohosi, čo symbolizovalo teda len jeho predstavy, ale nevedeli informáciu, že cesta k duchovnému poznaniu a naplneniu nevedie cez masívny výstup na babylonskú vežu a jej stavanie, kde si naivne mysleli, že hore v oblakoch je niekto, ale cestou k zbúraniu prekážok v myslení, citovom rozpoložení, a najmä hlbokej a oddanej viere, skade pramení všetko. Skade pramenia naše dobré úmysly, naše opätovné vstávania možno po nespočetných pádoch, naše plány, aj keď vieme, že tie predchádzajúce nielen že neboli naplnené, ale sa ani nikdy nedokončili do istého bodu, z ktorého by sme mohli vychádzať, a to mätie mnoho ľudí na ceste k poznaním a nastavia neprirodzené prekážky, aby človek nenastúpil na cestu k trvalému šťastiu.
Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár