Je nečinnosť riešením problémov? III

Nakoľko som celkom zaujatý touto témou, v tento nedeľný večer teda pridávam tretí článok v poradí. Poobede, teraz ku večeru bol som sa bicyklovať, zbehol som aj mimo mesto, a bol som celkom rád.

 Bicyklovanie mám celkom rád. Neviem prečo, ale niekedy aj pri bicyklovaní myslím na niektoré veci, ktoré možno som ešte nemal celkom doriešené. Rozmýšľal som o mnohých veciach, ktoré som napríklad zažil v uplynulom čase. Mysľou som sa vrátil do obdobia, kedy som robil ešte v škole, čo všetko som prežil. Ako tam bolo. Takéto spomienky sú celkom príjemné, pretože v človeku to zachycujú akúsi potrebnú etapu v živote. Aj keď tomu neprikladám veľký význam, v živote človeka má význam aj tá najmenšia maličkosť, ktorú ide riešiť.

Aj to najmenšie, čo ho poteší, možno aj tá najvšednejšia vec, ktorú možno zažije hádam každý deň. Dobre predsa vieme, napríklad minule som videl jeden citát, celkom ma zaujal, že predsa aj to obyčajné "ahoj", pozdrav, znamená niekedy pre človeka veľa. človek, ktorý je stále niekým obletovaný, to možno nevníma a pozornosť ako takú si neváži alebo si to neuvedomuje celkom, že nie každému sa dostáva pozornosti.

Niekedy to človeku môže pripadať, že žije medzi ľuďmi, to je v poriadku, je v nejakej spoločnosti, možno aj dobrú prácu má, ktorá ho baví, ale zas práca je na to, aby človeka uživila, ale zas aj jeden aj druhý aspekt, ktorý som spomenul v riadkoch vyššie je predsa potrebné. Jedno preto, aby človek sa predsa z niečoho živil, aby ho práca živila, aby mu prinášala úspech, aby mal výplatu, proste aby mal normálny život, ktorý stojí za to, a robí ho šťastným, a na druhej strane je to pocit jednak aj akejsi zodpovednosti, a jednak toho, že človeka to povyšuje do istej oblasti dôstojnosti, a to by som chcel práveže vyzdvihnúť. Mnohí totiž majú prácu, to je v poriadku, aj teda celkom slušne zarábajú, ale to, čo nemajú, je dôstojnosť. 

Obyčajne človeka zaplavia väčšinou len emócie, ale to nie je skutočná radosť. u mňa napríklad nie raz som spozoroval sám na sebe, že som sa cítil akýsi vyprahnutý, akýsi prázdny. Predsa som spravil všetko, čo sa odo mňa napríklad vyžadovalo, čo som aj chcel, pociťoval som v sebe zápal. Ja som osobne súťaživý typ, a mám veľmi rád, kedy v niektorých veciach, ktoré viem, na sebe proste pracujem, kedy sa môžem v niečom zas prekonať. A takto vidím, že teda každý jeden prežitý deň mi predsa prináša spústu okamihov a momentov, kedy zas môžem niečo lepšie spraviť. 

Ono niekedy aj to naháňanie sa nie je celkom bezpečné, pretože mnohí práveže povyšujú napríklad podaný osobný výkon na akési prvé miesto vo svojom pomyslenom hodnotovom rebríčku, a predsa zo skúsenosti napríklad viem, že to nie je celkom správne. Tak, ako úspech človeka vynesie veľmi šikovne hore, môže sa celkom isto stať, že ho v nejakom momente môže napríklad stiahnuť dole. Privolať mu nejaké nešťastie, a človek proste rozmýšľa, či bolo dobré, že niekam sa ponáhľal, že mohol predsa len počkať, a takto teda by sme mohli menovať ďalej.

Záverom tohoto článku by som ešte vyjadril toľkoto. Človek síce krátkodobo niečo dosiahne, ale keďže to nemá akési pevné korene, zväčša aj ten dobrý pocit z vykonanej práce ako príde, tak odíde, a človeka to ani neteší. Ba čo viac. 

Myslí si, že mohol niečo vykonať ešte lepšie, pričom neuvedomuje si, že prekonal už tak či beztak seba samého a svoje osobnostné méty a limity, ktoré si jednak stanovil, bol si ich vedomý, a predsa teda chce niečo dokázať viac, ako je obyčajne. Že teda ak mám povedať sám za seba, neuspokojí sa z nejakým priemerom, ale predsa len snaží sa hľadieť poza tie svoje pomyslené hranice a obzory, ktoré by celkom isto o akési poznanie predsa len rozšíril.

Zdieľaj článok na facebooku
65 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Firestorm

    30 ročný muž
    Bratislava

    Nie.
  2. 2
    7z7

    35 ročný ujo
    Nitra

    O čom točíš, bratu?
  3. 3
    Vreskot000

    33 ročný muž

    @7z7 o tom, či nečinnosť je riešením problémov